Rozprávajú sa kňaz, imám a rabín o tom, aký najväčší zázrak v živote zažili.

Kňaz: „Zastihla ma strašná búrka. Pomodlil som sa – a zrazu: všade lejak a víchor, len meter okolo mňa sucho a pokoj.“

Imám: „To nič nie je. Mňa na púšti zmietla piesočná búrka. Pomodlil som sa – a zrazu: všade piesok, len meter okolo mňa sa nepohlo ani zrnko.“

Rabín: „Ja som šiel raz v sobotu svojich tisíc krokov do synagógy a pred sebou na zemi vidím peňaženku plnú peňazí. Lenže keď je šabat, nesmiem ju zdvihnúť. Pomodlil som sa – a zrazu: všade sobota, len meter okolo mňa bol utorok.“

Mladý Kohn príde za rabínom a pýta sa ho o radu:
„Rabi, našla sa mi nevesta, čo mám robiť?“
„Ožeň sa.“
„Lenže ona sa mi nepáči, je škaredá, kríva...“
„Tak sa neožeň.“
„Lenže ona je zo skvelej rodiny, jej otec je majiteľ banky, hneď tam môžem začať pracovať ako riaditeľ... taká príležitosť sa mi už nikdy v živote nenaskytne.“
„Tak sa ožeň.“

Nespokojný Kohn začne lamentovať:
„Rebe, ja som za vami prišiel s tým, že mi poradíte, a vy raz hovoríte ‚ožeň sa‘, potom zase ‚neožeň sa‘, čo je to za radu?“
„Tak ja sa budem musieť ponoriť do svätých písiem, príď o štrnásť dní.“

O štrnásť dní príde Kohn a netrpezlivo sa pýta:
„Tak čo, rabi, máte pre mňa radu? Zo svätých písiem?“
„Áno, mám – daj sa pokrstiť.“
„Pokrstiť? A ako tým vyriešim svoju dilemu s nevestou?“
„No to ja neviem, ale budeš s tým chodiť otravovať niekoho iného.“

Roubíček stojí pri náhrobku a číta: „Tu odpočíva Izák Khon, poriadny človek, poctivý obchodník.“
Vzdychne si: „Chudák Khon, musí byť v hrobe s dvoma úplne cudzími ľuďmi.“

Žid uteká zo ZSSR do Izraela. Na letisku v Moskve mu z kufra vyberú Leninovu sošku a pýtajú sa: „Čo to je?“
Žid: „Ale to sa pýtate zle, to sa máte pýtať kto to je! To je Vladimír Lenin, otec revolúcie, pôvodca nášho skvelého komunizmu.“
To isté sa opakuje na letisku v Izraeli: „Čo to je?“
Žid: „Ale pane colník, to sa pýtate zle, to sa nemáte pýtať čo to je, to sa máte pýtať kto to je! To je Vladimír Lenin, najväčší vrah v dejinách ľudstva.“
Žid príde k svojim izraelským príbuzným, a jeho synovec sa ho pýta: „Strýko, kto to je?“
Žid: „Ale to sa pýtaš zle, to nie je kto, to je čo! To je 5 kg zlata!“

Roubíček pred svojím domom vystúpil z taxíka a začal sa prehrabávať vo vreckách a mumlať si popod fúzy:
„Oj vej, zdá sa, že mi peňaženka vypadla v aute.“
Keď to taxikár začul, dupol na plyn a rýchlo zmizol.
Roubíček sarkasticky pre seba:
„Kohn neklamal, naozaj to funguje!“

Roubíček a Khon sedia v kaviarni. Roubíček číta noviny. „Tu čítam na strane tri, že sme republiku predali Američanom, ale na strane päť, že Rusom. Povedzím vám, Khon, tá vláda, to sú oveľa lepší obchodníci ako my, vedieť predať taký šunt hneď dvakrát…“

„Treba očkovať všetky deti?“ pýta sa matka troch dcér a dvoch synov, pani Roubíčková, doktora Kohna.
„Kdeže,“ odpovedá s milým úsmevom doktor Kohn, „dajte zaočkovať len tie deti, ktoré si chcete nechať.“

Stretli sa dvaja Židia a jeden z nich narieka: „Ajajaj, jajajajaj!“
Druhý sa pýta: „Prečo tak nariekaš?“
„Ale, syn sa mi bude ženiť.“
„To snáď nie je dôvod na nárek, alebo áno? A ako sa volá nevesta?“
„Karel!“
„Pravda, to nie je veľmi židovské meno.“

Do autobusu z Bnei Braku do Jeruzalema naskočí na poslednú chvíľu veľmi úsporne oblečené dievča a sadne si vedľa ortodoxného študenta ješivy. Ten siahne do tašky a podá jej jablko.
Dievča sa na neho pozrie a prekvapene sa spýta:
„Prečo mi dávate jablko?“
Ješivabocher jej to vysvetlí:
„Eva až keď zjedla jablko, tak zistila, že je nahá.“
Na druhý deň nastúpilo do toho istého autobusu to isté dievča, tentoraz ďaleko slušnejšie oblečené, a sadlo si vedľa toho istého študenta.
Len čo si sadla, siahla do kabelky a podala mu jablko.
Ješivabocher sa začudoval, prečo mu aj ona dáva jablko.
A dievča mu to vysvetlilo:
„Adam až keď zjedol jablko, pochopil, že ak chce žiť, musí pracovať.“

Boh sa snaží niekomu dať prikázania, ale všade ho vyhadzujú. V Amerike, v Európe...
Napríklad v Taliansku stretne Taliana a hovorí mu: „Chceš prikázanie?“
Talian sa pýta: „Aké?“
A Boh odpovie: „Nezabiješ.“
A Talian odpovie: „No, u nás funguje mafia, krvná pomsta je u nás skoro povinnosť, to by nám moc nevyhovovalo.“
Boh ide ďalej a stretne Slováka. A pýta sa: „Chceš prikázanie?“
Slovák sa opýta: „Aké?“
„Nepokradneš.“
„No, to by sa nám asi moc nehodilo, u nás kradnú všetci, máme také heslo ‚Kto nekradne, okráda vlastnú rodinu‘, no toto prikázanie by sa u nás asi moc nechytalo.“
Boh ide ďalej, po púšti, a vtom stretne Mojžiša, a hovorí: „Hej, Žid, nechceš prikázanie?“
„A za koľko?“
„Zadarmo.“
„Tak to ich beriem desať!“

Stretne Kohn Roubíčka a Kohn hovorí:
„Predstav si, kúpil som manželke tāāāááák dlhý náhrdelník a ona na mňa mesiac neprehovorila.“
„To bola taká urazená?“ pýta sa Roubíček.
„Nie, to bola súčasť dohody!“

Dvaja Židia z Haliče prídu do Viedne a chcú sa tam ubytovať v hoteli U mesta Paríž.
„Koľko u vás stojí dvojlôžková izba?“
„To závisí od toho, na ktorom je poschodí. Na prízemí tisíc šilingov, na prvom poschodí osemsto, na druhom šesťsto, na treťom štyristo a na štvrtom tristo.“
Židia poďakujú a chystajú sa na odchod.
„Zdajú sa vám naše ceny príliš vysoké?“, pýta sa ešte recepčný.
„To nie“, uisťujú ho obaja, „len hotel sa nám zdá príliš nízky.“

Stretnú sa bohatý katolík, bohatý moslim a bohatý Žid.
Bohatý katolík hovorí: „Teda páni, ja si asi kúpim najväčšiu banku na svete.“
Bohatý moslim hovorí: „No, ja mám v pláne kúpiť si najväčšie divadlo na svete.“
Bohatý Žid hovorí: „Chlapi, asi vás sklamem, ale nič z toho nepredávam...“

Hádajú sa Kohn s Roubíčkom a Kohn hovorí: "Ja im hovorím, Roubíček, čierna farba je predsa farba ako každá iná." Roubíček: "Nie, nie, nie, nie. Čierna farba nie je žiadna farba." Po hodine tvrdej hádky idú za rabínom, aby ich rozsúdil. Rabín sľúbi, že to preštuduje do druhého dňa. Na druhý deň sa obaja vrátia a rabín im hovorí: "Čítal som v tóre a nie je tam nič, čo by hovorilo, že čierna nie je farba. Takže môžeme povedať, že čierna farba naozaj je farba." "No vidíš," hovorí Kohn Roubíčkovi a obaja odchádzajú. Na druhý deň sú obaja znova pred rabínom a už sa zase hádajú, či biela je farba. Kohn tvrdí, že áno a Roubíček tvrdí, že to nie je farba. Rabín opäť sľúbi, že otázku prekonzultuje a na druhý deň im potvrdí, že biela s najväčšou pravdepodobnosťou farbou skutočne je. V tej chvíli zvolá Kohn s rukami k nebu: "No tak vidia, Roubíček, že som im predal farebnú televíziu."

Pruský dôstojník sa rozpráva so židovským obchodníkom o cti.
„Nám,“ hovorí pyšne dôstojník, „ide hlavne o česť, kým vám Židom ide len o peniaze.“
„Viete,“ odpovie Žid, „každý túži po tom, čoho sa mu nedostáva ...“

Pozerá sa Američan na Žida, ako sa modlí pri Múre nárekov a pýta sa: "Čo robíte?"
Žid mu vysvetlí, že takto rozpráva s Bohom a žiada o pomoc.
"A ako dlho už takto prosíte Boha?"
"Asi tridsať rokov."
"A nejaký úspech?"
"Žiadny, akoby som hovoril do steny!"

Katolík, protestant, moslim a Žid spolu večerajú a diskutujú.
Katolík: „Mám také bohatstvo, že sa chystám kúpiť Citibank!“
Protestant: „Ja som taký bohatý, že si kúpim General Motors!“
Moslim: „Ja som rozprávkovo bohatý princ a hodlám kúpiť Microsoft!“
Potom sa všetci obrátia na Žida. Ten si mieša kávu, potom opatrne položí lyžičku na stôl, odpije si, pozrie sa na všetkých a ležérne povie:
„Ja ale nič z toho nepredávam!“