V nasledujúcej reportáži sa podrobne dočítate o priebehu dvojdňového zrazu priateľov Alíka, na ktorý sme vás nepozvali, čo vám napokon nemusí byť ľúto, pretože by vás rodičia aj tak nepustili.

Ak čítate tieto riadky, pravdepodobne už nepatríte medzi cieľovú skupinu tohto filmu, ktorý je zacielený skôr na predškolské deti (prípadne niektoré uvedomelejšie batoľatá). Napriek tomu, že ja sama do cieľovej skupiny už nejaký ten rok nepatrím, rozhodla som sa na film ísť a za cenu vlastného zosmiešnenia vám o tejto snímke poskytnúť svedectvo.

Keďže nás ľudový rozprávač hroch Pepíček už dlho neobdaril žiadnou rozprávkou, rozhodla som sa hlad lačných milovníkov rozprávok utíšiť vlastnou tvorbou. Dúfam, že z toho nikto nebude mať traumu. Na svoju obranu podotýkam, že počet mŕtvol som oproti pôvodnej verzii zredukovala na minimum.

Na konci leta som si zbalila svojich päť sliviek, rozlúčila som sa s mamičkou a oteckom a vybrala sa do Grüßgottlandu (tiež známeho ako Rakúsko), aby som vám mohla podať svedectvo a varovať vás pred nástrahami, ktoré na vás v susednej krajine môžu čakať. Pevne dúfam, že nám za to nevyhlásia vojnu.

V auguste som sa zúčastnila mesačného dobrovoľného vojenského cvičenia vo Vyškove. (Ak vás zaujíma, ako takýto výcvik vyzerá a čo všetko zahŕňa kurz základnej prípravy, čítajte ďalej.)

Zhruba v polovici prázdnin sme všetci na jeden deň opustili svoje letné sídla v prímorských letoviskách, aby sme sa vybláznili na okraji Čelákovíc, zistili, že nevieme strihať, počítať ani behať, a spokojne sa opäť rozišli. Teraz si dopodrobna prečítajte, aký úžasný zážitok to bol, a buď si spolu so mnou zaspomínajte, alebo ticho záviďte, že ste tam neboli.

Na alíkovské stretnutie v Brne som sa veľmi tešila, pretože som o tomto meste doteraz počula len to najhoršie, a nemohla som sa dočkať, až sa po jeho návšteve pridám k radom tých, ktorí tieto chýry rozširujú. Pridám sa k nim však naozaj? Čítajte ďalej a dozviete sa!

Václav I., Přemysl Otakar II., Václav II., Václav III. (Štyria poslední predstavitelia rodu Přemyslovcov pre mňa bývali len nič nehovoriacimi menami, ktoré som si zapamätala z hodín dejepisu. Dnes už viem, že za týmito menami sa skrývajú také odlišné osobnosti a životné osudy, že si už vôbec nedokážem predstaviť, ako sa mi kedy mohli pliesť.)