V zime sme s mamou a otcom vyrazili do Krušných hôr za vlkmi. Zbalili sme si veci, naložili bicykle do auta (tie nesmú chýbať nikde) a vyrazili sme. Po niekoľkých hodinách sme konečne dorazili na miesto. Utáborili sme sa v lese a ja som bola úprimne nadšená. Hneď druhý deň sme išli na prechádzku lesom a videli vlčiu noru! Bola som strašne šťastná. Našli sme pár húb na večeru a mama urobila skvelú hubovú omáčku.
Po večeri sme si dali krátky oddych v stanoch. Les okolo nás bol úplne tichý, len občas zapraskala vetvička alebo sa ozval hlas sojky. Otec mi ukázal stopy, ktoré podľa neho patrili vlkovi – boli väčšie ako psie a viedli priamo k potoku. Chvíľu sme ich sledovali, ale potom sa stratili v machu.
Keď sa začalo stmievať, sadli sme si k malému ohňu a počúvali, ako sa les okolo nás prebúdza do nočného života. V diaľke sa ozývalo vytie – možno to boli naozaj vlci, alebo len vietor medzi stromami, ale aj tak sa mi rozbúšilo srdce. Mama sa usmievala a hovorila, že práve kvôli takýmto chvíľam sa oplatí chodiť do prírody.
Ďalší deň sme vyrazili na bicykle. Cesta bola miestami kamenistá a strmá, ale ja som si to užívala. Keď sme vyšli na malú vyhliadku, otvoril sa pred nami výhľad na celé údolie. Slnko sa odrážalo od ihličia a všetko pôsobilo tak pokojne, akoby sa čas na chvíľu zastavil. Otec hovoril, že keby sme mali šťastie, mohli by sme zazrieť aj vlčiu svorku, ktorá sa vraj občas objavuje na protiľahlom svahu.
Popoludní sme narazili na starý posed. Vyliezla som hore a cítila som sa ako strážkyňa lesa. Pod nami sa mihla srnka a potom ďalšie dve. Boli tak tiché, že by som ich hádam ani nepočula, keby sa jedna nezastavila priamo pod posed a nezdvihla hlavu, akoby nás chcela pozdraviť.
Večer sme sa vrátili do tábora unavení, ale spokojní. Mama vytiahla termosku s čajom a ja som si zapisovala zážitky do denníka, aby mi nič neušlo. Keď som potom zaspávala, znovu som počula to vzdialené vytie. Tentoraz som si bola istá, že to nie sú len konáre alebo vietor. A aj keď som vlkov nevidela na vlastné oči, mala som pocit, že sú niekde nablízku a že nás les prijal medzi seba.
