Uf… stavil som sa s chalanmi, že zostanem celú noc v škole, aby ma nikto neprichytil. Áno, ja viem, nemusíte mi nič hovoriť, bol to veľmi zlý nápad. Pozriem sa na mobil, je 18:07. Stojím v najponurejšom kúte našej školy úplne dole pod schodmi.

Tak tu stojím a nudím sa, keď zrazu začujem, že niekto ide po schodoch. Srdce sa mi rozbúši a nohy sa mi podlomia. Potom však uvidím známu osobu – starého školníka pána Klímu. Siahne do vrecka, v ruke mu zaštrngocú kľúče, odomkne bočné dvere a v tej chvíli je preč. Všetko utíchne. Sadnem si do podrepu, nohy ma bolia. Ani neviem ako, ale hneď som zaspal.

Zobudí ma nejaké tlmené svetlo, ktoré preniká cez schody. Nenapadne mi nič lepšie, než sa nenápadne ísť pozrieť, odkiaľ to vychádza. Idem pomaly po schodoch. Zastavím sa na medziposchodí, keď tu ide pomaly a potichu v zákrute tieň. Srdce sa mi rozbúši a beriem schody po dvoch. Dupem ako slon, ale v tej chvíli mi to je jedno. Zaleziem späť do kúta a mlčím. Tieň ide pomaly po schodoch a zastaví sa. A potom… sa otočí a ide smerom ku mne.

Uvidím malého trpaslíka, ako si ku mne kráča a piskľavým hláskom prehovorí: „Kto si? Čo tu v túto hodinu pohľadávaš?“
Ja mlčím. Srdce mi búši ako o preteky. Do tváre mu nevidím, ale je malý ako prvák. Na hlave má smiešny klobúčik.
A potom sa po celej škole ozve rev nejakej šelmy: „Grrr!“
Trpaslík vykríkne, začne sa triasť od strachu, pribehne ku mne a schúli sa do klbka.

Neviem, čo mám robiť, ale desivý zvuk sa už dobrých desať minút neozval… Trpaslík sa upokojí, veľkými očami sa na mňa pozrie a pomaly zašepká: „Poď so mnou.“ Vstane a natiahne ku mne ruku.
Ja naňho pozerám, ale potom kývnem hlavou, vtisnem svoju ruku do jeho a idem v ústrety dobrodružstvu.

Išli sme po schodoch. Nezastavili sme sa na medziposchodí, ale stúpali sme ďalej na druhé poschodie. Cesta prebiehala mlčky. Išli sme stále rovno, až to vyzeralo, že narazíme do steny, ale nenarazili sme. Prešli sme stenou a objavili sme sa v malej útulnej izbičke – zrejme toho škriatka. Pustil moju ruku a pozrel sa na mňa.

„Toto je môj domov,“ povedal. Ja som prikývol, že rozumiem, a usmial som sa naňho. On mi úsmev opätoval, ale všimol som si, že je smutný. Už-už som sa ho chcel spýtať, kto vlastne je, keď ukázal na drevené kreslo a sám prehovoril: „Sadni si.“ Sadol som si a čakal, čo sa bude diať.

Škriatok si tiež sadol do kresla, niečo zamrmlal a na stole sa objavili dva hrnčeky s teplým čajom. Ponúkol mi a mne zaplesalo srdce, pretože som dobrých desať hodín nepil. Napil som sa. Bola to zvláštna chuť – zmes čierneho a ovocného čaju a potom… som tam cítil kyslé žuvačkové červíky. Hneď mi to však začalo chutiť.

Po pár minútach som čaj dopil. Vrátil som hrnček na stôl. Neubehla ani sekunda a bol v ňom znova ten istý čaj. Bol som prekvapený a trpaslík to myslím spozoroval, pretože sa usmial. Potom začal hovoriť.

„Prečo si tu?“ pozrel sa mi priamo do očí. Nevedel som, či mu mám povedať pravdu, alebo klamať, ale napokon som povedal pravdu.
„S kamarátmi som sa stavil, že vydržím celú noc v škole,“ zamrmlal som, ale trpaslík ma počul.
„Ako sa voláš?“ spýtal sa.
„A ty sa voláš ako?“ chcel som vedieť prvý.
On sa pobavene usmial: „Čajovník.“
„To ste si práve vymysleli!“ zasmial som sa.
„Ale nie, vážne,“ povedal s pevnou tvárou. Hneď som sa ospravedlnil, ale jemu to bolo jedno.

„Si prvý človek, ktorého sme videli, alebo som videl…“
Ja som sa zarazil: „Počkaj… vás je viac?“ spýtal som sa opatrne.
„Jasné, milióny! Povedzme, že v priemere tisíc na školu.“
Vyvalil som naňho oči, ale mlčal som.
On pokračoval: „Každú noc sa stretávame a oslavujeme.“
„Vy neoslavujete s nimi?“ zašepkal som.
„Už je to mesiac, čo vôbec neoslavujeme. Po škole sa v noci potuluje zlá šelma, ktorá nás chce zjesť. Graulier.“
Spomenul som si, ako som počul ten hrozný rev a ako sa trpaslík Čajovník strašne bál.
„Ten zvuk…“ spýtal som sa opatrne.
„Áno, to bola Graulier,“ vzdychol.
Ale prečo tu je? Čo sa stalo. Hlavou sa mi hnali rôzne otázky a Čajovník akoby mi čítal myšlienky: „Jeden z nás sa dopustil veľkej chyby,“ zachrčal.
Chvíľu mlčal a potom zašepkal: „Tú chybu som spôsobil ja…“

Pokračovanie nabudúce…