Ahoj Alíku,
konečne som na Šumave! Vo vlaku to bola ťarcha, obsadil som všetky štyri sedadlá, všetci sa na mňa nahnevane pozerali. Keď som vystupoval, zasekol som sa vo dverách! Majú strašne úzke dvere. Pár ľudí si nahnevane odfrklo a začali do mňa tlačiť, dostali ma von z dverí! Hurá! Bol som tak vďačný, až do tej chvíle, keď som zistil, že aj oni potrebovali vystúpiť. Ostatní boli zrejme nahnevaní, kvôli tým 30 zbytočným minútam.

Zabudol som, že moja chalupa je ďaleko a vysoko. Išiel som k taxíku, ale ten si zobral nejakú starú pani a odfrčal. Ďalší taxík prefičal okolo mňa, ani nezastavil, hoci som mával rukami. Tretí taxík si ma konečne všimol, ale stále opakoval: „Ty sa sem asi nezmestíš, hrošíku, choď radšej pešo!“ Ach jaj. Nemal som na výber.

Išiel som teda pešo, až som sa konečne dostal do chalupy. Majiteľ tvrdil, že sa do jednolôžkovej izby nevojdem a že dvojlôžkové izby majú veľmi úzke dvere. Ponúkli mi trojlôžkovú izbu, prisunuli v nej lôžko k manželskej posteli. Všetko som uložil do skrine a potom som vyrážal von, bola príšerná zima! Utekal som do hrošej kaviarne.

Akonáhle som vošiel, všetci na mňa hľadeli. Ja som myslel, že to je hrošia kaviareň. Ľudia sa možno boja mojej farby, ale veď ju môžem zmeniť na sivú! Stačí povedať. Objednal som si hroší džúsik a hroší šalát. Stále som mal hlad, tak som si musel dať ešte veľkú porciu hroších hranoliek, pár hroších muffinov a hrošie mlieko na koniec! Tiež som si išiel kúpiť lyže, minule sa mi rozbili len tak samé od seba, keď som trochu poskočil.

Hroch pepíček s helmou, © DeepAI

Ráno som nemohol dospať. Čakal ma totiž veľký deň, išiel som lyžovať! Mal som vlastnoručne vyrobenú prilbu. V obchode totiž nemali správnu veľkosť. Vyrazil som k lanovke, ktorá bola asi pár kilometrov dlhá. Všetci básnili, aký to bude super deň, až kým som neprišiel. „Mami, čo ak sa to pod tým hrochom prepadne a my spadneme?“ Áno, to o mne naozaj povedali! Aká nespravodlivosť! Hádal som sa s nimi, potom ma konečne pustili!

Nič sa nestalo, len sa lanovka trochu zastavila a pípla: „Lanovka neznesie toľko ľudí, prosíme toho, kto si so sebou vzal veci, ktoré vážia niečo cez tonu, nech ich odloží, ďakujeme.“ No husté, niekto si so sebou vzal veci vážiace tonu! Po chvíli to opäť zapípalo: „Ospravedlňujeme sa za náš omyl, nikto nenesie vec, ktorá je ťažká, to niekto z vás je taký ťažký, na lanovku už nikto ísť nemôže.“ Hmm, zaujímavé, niekto je tu ťažký, ale ja to rozhodne nie som!

Hroch pepíček na lyžiach, © DeepAI

Dorazil som hore a lyžoval som, bolo to super, akurát spadla lavína! Ja som bol teda v pohode, ale veľa ľudí zapadlo do snehu. Prišli záchranári, samozrejme tí, čo sú vycvičení na lavíny. Pomáhal som hľadať ľudí, oslobodil som ich desiatky. Keď sa to doriešilo, všetci zdraví tlieskali a tí, čo nemohli, sa usmievali. Bol som hrdina dňa! Ponúkli mi zadarmo s úsmevom toľko vecí! Bolo to úžasné!

Potom mi už, bohužiaľ, zostával len posledný deň môjho lyžiarskeho predĺženého víkendu, jedol som, rozprával som sa, chvíľu som ešte aj lyžoval a proste to bolo super! Potom bolo lúčenie, to už super nebolo. Odchádzal som so slzami v očiach, ale aspoň mám na pamiatku magnet, ktorý sa, žiaľ, nedá zjesť, a ceruzku, ktorá sa, žiaľ, tiež nedá, ale to nevadí! Našiel som si množstvo nových priateľov, ale to neznamená, že som na teba zabudol, Alíku! Strašne sa na teba teším!