Môj najdrahší priateľu,
od môjho letného výletovania už uplynulo veľa času, a tak som s príchodom zimy začal premýšľať, kam by som sa mohol ísť pozrieť ďalej. Už som navštívil Nový Zéland, Šumavu, Krkonoše, dokonca aj skokanský mostík v Poľsku. Všade som si užil veľa zábavy, ale povedal som si, že teraz by to chcelo nejaké adrenalínom nadopované dobrodružstvo, a preto som sa vydal na výpravu až do Himalájí.
Zbalil som si ruksak len s tým najnutnejším, čo bolo v mojom prípade hlavne jedlo, a vyrazil som smer letisko. Mal som v pláne zviesť sa taxíkom, ale žiadny mi nechcel zastaviť, že vraj by som sa im nezmestil na sedačku – pche! Pritom by sa za moju postavu nemusel hanbiť hocijaký hroší model, no povedz sám! Nakoniec ma však predsa len zviezol na korbe jeden dobrák s Tatrou, takže som nemusel ísť pešo.
Keď som dorazil na letisko, vyhradili mi miesto v nákladnom priestore, lebo by som vraj inak zabral príliš veľa miesta a niektorí cestujúci by museli vystúpiť, čo sa nikomu nepáčilo, a dokonca zaznelo aj pár protestov na moju osobu. Našťastie mi letušky prichystali malé pohostenie, takže cestovanie medzi batožinou nakoniec nebolo tak hrozné a po niekoľkých hodinách som šťastne pristál v Nepále.
Na letisku v Nepále, © DALL·E
Že ide o jedno z najnebezpečnejších letísk na svete, to som sa nanešťastie dozvedel až po pristátí, a pretože som sa strašne vyľakal, úplne som zelenel od strachu, ako som sa bál o svoju inak krásne fialovú kožu. Po chvíli som sa však otriasol a radšej hneď vyrazil na niekoľkodňový trek do Himalájí.
Už po pár hodinách šliapania vo výške 3000 m n. m. to so mnou začalo robiť divy! Každú chvíľu som menil farby, fučal som ako lokomotíva a nohy sa mi v snehu zabárali a mrzli. Nejako som zabudol, že idem do mrazivého kraja, a namiesto teplých spodkov, ktoré by ma ochránili pred mrazom, som si okrem trošky jedla, ktoré som skoro všetko zjedol už po prílete, zbalil len svoj obľúbený vankúšik na spanie. Pitivo mi zamrzlo na kameň a v brušku začalo škvŕkať.
Teploty začali padať k -20°C a čím som bol bližšie k mestečku, kde na mňa mal čakať môj osobný šerpa, tým bola väčšia a väčšia zima. Keď ma šerpa zazrel, opýtal sa ma, ako dlho už som na cestách, že tak zbedačeného tvora už dávno nevidel. Povedal som mu, že len pár dní, a on sa len neveriacky pousmial. Vraj že keď vyzerám takto už len po ceste k nemu, ako si môžem myslieť, že dôjdem až na Everest. No čo by som nedošiel, veď to „rest“ znie ako miesto, kde sa dá krásne oddýchnuť. Úplne som si to vedel predstaviť!
Noc som strávil v základnom tábore. Alíku, to bolo strašné! Vzduch bol tak riedky, že som sa poriadne nemohol ani nadýchnuť, oči som mal vyvalené a nešlo mi ani zaspať. Stan, v ktorom som bol sám, lebo by sa doňho so mnou nikto ďalší nezmestil, bičoval ľadový vietor a husto snežilo. Zima mi bola taká, že mi na tele naskakovala husia koža! Neviem, ako je to možné, keď som hroch.
Ráno sme vyrazili do druhého tábora. Išlo sa mi ťažko, sotva som sa niesol. Hlava sa mi točila, skoro som nemal smäd a bola mi príšerná zima. Šerpa ma musel neraz poponášať, čo sa nezaobišlo bez množstva frflania, že za ťahanie hrochov nie je platený a že sa na to môže vykašľať. Pomalý mi dochádzalo, že mám zimnej dovolenky už plné zuby, ale vzdať som to nechcel. Rozhodol som sa, že na tú prekliatu horu vyleziem, nech to stojí, čo to stojí!
Keď Pepíček nemôže, šerpa pomôže, © DALL·E
S pomocou šerpu som sa nakoniec došuchtal až na samotný vrchol Everestu, kde som sebou plácol do snehu, tvárou napred, a ležal som ako podťatý. Mrazom a vyčerpaním som bol biely ako krieda. Zároveň sa mi však po tele rozlieval pocit radosti, že som zvládol niečo takéto. Ten slastný pocit ale skoro nahradila bolesť v zadku, ktorý som mal vystrčený do výšky. Nejaký horolezec, ktorý sa dovliekol na vrchol hneď za nami, do mojej zadnice zapichol vlajočku a chcel sa pri nej odfotiť. Zrejme môj zadok považoval za kôpku snehu. Bolesťou som zavyl a vyletel zo snehu ako šíp, až sa ten úbožiak zľakol a začal sa kotúľať z vrcholu dolu. Chvíľu ma mrzelo, že jeho úsilie vyšlo nazmar, ale to sa nedá nič robiť, mal sa pozerať, kam pichá tú svoju hlúpu vlajku. Ja som mal napokon lepšiu!
Keď som sa potom vracal dolu, z horolezca bola obrovská snehová guľa, z ktorej ho museli vysekať, a môj šerpa vyzeral, že čo nevidieť vypustí dušu. V tábore mi za môj výkon nikto nepoďakoval a už ma vyháňali preč, že vraj som životu nebezpečný. Tak som sa pomaly šuchtal niekoľko dní zase na letisko. A vieš čo? Tentoraz som nemusel sedieť v nákladnom priestore, lebo som po ceste strašne schudol. Keď budem zase pekne doma v teple, všetko si musím nabrať späť!
A ver mi, Alíku, že si zatiaľ jediný, komu som sa pochválil s týmto zimným výletom do hôr.
Tvoj zmrznutý a mierne premodralý kamarát Pepíček
