V hlbokom lese bola čarovná tôňka. Keď k nej zvieratko prišlo a niečo do nej zašepkalo, tôňka jeho tajomstvo zachytila a pomocou potôčikov ho poslala po celom lese. Kto sa potom pozrel do akejkoľvek vody, počul a videl, čo bolo tôňke zverené.
Veverička Mína tôňku milovala. Kedykoľvek išla okolo, vždy do nej niečo povedala. „Dnes som našla ker plný čučoriedok!“ alebo „Videla som líšku Elišku, ako spadla do potoka a zmáčala si celý kožuch.“ Veverička milovala, keď sa s ňou zvieratká z lesa rozprávali o veciach, ktoré povedala do tôňky. Mala tak pocit, že má veľa kamarátov.
Blížila sa však zima a zvieratká si začali robiť zásoby. Ani veverička Mína nezostala pozadu a pustila sa do práce. Utekala po lese sem a tam a kedykoľvek našla nejaký oriešok, odniesla ho pod starý dub na kopci. Pod dubom bola totiž ukrytá diera, ktorú skrývala vysoká tráva. Nikto okrem veveričky Míny o nej nevedel.
Trvalo niekoľko dní, kým sa veveričke Míne podarilo dieru naplniť. Mala v nej niekoľko druhov orieškov a plodov. Mína bola na seba taká pyšná, že sa rozbehla k tôňke, naklonila sa nad hladinu a hrdo vyhlásila: „Mám tu najlepšiu zásobu na zimu! Podarilo sa mi naplniť celý úkryt pod dubom na kopci, ktorý by nakŕmil niekoľko veveričiek!“ Veverička spokojne odhopsala na strom a tešila sa, ako ju budú všetky zvieratká za jej usilovnosť chváliť.
Na druhom konci lesa sa práve prebudila kuna Klára. Bola lenivá, nič sa jej nechcelo robiť a už vôbec nechcela hľadať po lese zimné zásoby. Pretiahla sa a šla sa napiť z blatovej mláky pri svojej nore. Len čo sa naklonila k vode, hladina sa zavlnila a Klára začula Mínin nadšený hlas. „Pod starým dubom na kopci, hovoríš?“ uškrnula sa. Kým si Mína rozprávala s medveďom a chválila sa svojou zásobou, kuna Klára si to vykračovala k starému dubu.
Na druhý deň ráno našla Mína svoj úkryt prázdny. Zostali len prázdne škrupiny. S plačom bežala k tôňke, aby sa posťažovala všetkým zvieratkám. Zastavila ju však stará sova, ktorá všetko pozorovala z konára. „Tôňka za to nemôže,“ zahúkala sova múdro. „Zabudla si na najdôležitejšie pravidlo lesa. Keď niečo zveríš tôňke, strácaš nad tým kontrolu. Informácie už nepatria tebe, ale vode. A voda sa dostane aj k tým, ktorí tvoju zásobu nechcú obdivovať, ale chcú ju ukradnúť.“
Mína pochopila, akú veľkú chybu urobila. Informácia má obrovskú cenu a to, s kým ju zdieľa, určuje, či bude v bezpečí. Odvtedy do tôňky rozprávala len o tom, ako krásne svieti slniečko, ale svoje nové úkryty si nechávala len a len pre seba.
