Začalo to celkom pokojne. Vedúci nám povedali, aby sme si vzali poriadne topánky, mikiny, baterky a šatky a prišli pred ich chatku. Tam nám všetkým zaviazali oči a pomotali nás, aby nás trochu zmiatli. Potom nás za ruky spojili do malých skupiniek, väčšinou približne po troch (rýchlo sme si stihli akurát povedať, kto je s nami v skupinke, my sme boli 3 dievčatá). Keď sme boli spojení, tak nás postupne začali niekam viesť. To sme ešte netušili, kam to bude, ale tušili sme, že nás čaká nejaké dobrodružstvo.
Skončili sme vtedy v aute, stále sme mali zaviazané oči a cítili sme, že ideme niekam. Po ceste nám hlavný vedúci, ktorý šoféroval, začal rozprávať príbeh, že sme boli unesení, vezú nás nevedno kam a našou úlohou bude vrátiť sa späť. Znie to celkom jednoducho, však?
Problém mali predstavovať „majáky“. To boli vedúci, ktorí boli v lese. Mali pri sebe baterku a pohybovali sa kúsok od miest, kadiaľ sme mali v ideálnom prípade ísť. Svietili tou baterkou okolo seba, našou úlohou samozrejme bolo prejsť, bez toho aby nás videli.
Keď auto zastavilo, tak sme vyliezli von. Bola to veľká dodávka, takže nás tam bolo niekoľko skupiniek. Auto ihneď odišlo naspäť, ale na nás tam čakala ďalšia vedúca. Vždy zobrala jednu skupinku a viedla ju niekam preč, stále s tými šatkami na očiach, ostatní čakali. Po chvíli chôdze konečne nastalo rozväzovanie očí. Dostali sme do rúk mapu a úloha znela jasne – do rána sa vráťte do tábora.
Vôbec sme nevedeli, kde sme. Na tej mape bol zakreslený náš tábor a nejaké okolie. Vedúca nás nasmerovala k jednej ceste. V diaľke už bolo počuť auto, ktoré prichádzalo s ďalšími (my sme totiž z auta, ktorým sme prišli, išli až ako posledné), preto sme nemali čas hneď skúmať mapu a rovno sme vyrazili. Verili sme, že tá cesta je správna, a proste sme išli.
Správna tá cesta pochopiteľne nebola, ale o tom sme vtedy ešte nemali ani najmenšie tušenie. Išli sme po takej príjemnej asfaltke, svietili si baterkami a rozprávali sa. Háčik bol v tom, že sme z mapy nedokázali zistiť, na akom mieste sme vyrážali, tak sme museli iba odhadovať. Smer našej cesty sa nám zdal byť dobrý, zákruty približne sedeli s mapou.
Na jednom strome sme našli obrázok draka, čo sme predpokladali, že tam dali naši vedúci, a tiež boli na niektorých stromoch akési svietiace nálepky. Mysleli sme, že to tam je všetko kvôli nám, pretože to len tak v lese nebýva, a tak sme išli ďalej a ďalej. Zdalo sa nám, že ideme dlho, ale veľmi sme tomu nevenovali pozornosť. Vonku bolo pekne, my sme pokojne išli a popritom sa v pohode rozprávali. Nič nám nechýbalo, takže sme boli v pohode.
Po takmer hodine chôdze sme dosť ostro zatočili doľava, smerom, kde sme očakávali vodu, taký potok, ktorý pretekal okrajom nášho tábora. Často sme v ňom počas voľna robili hlúposti, sedávali na kameňoch a podobne.
Potok v tábore
Naše tušenie bolo správne, avšak len z časti. K vode sme sa síce dostali, ale malo to jedno veľké ale! Hneď pri ceste, ktorá sa napájala zhora na cestu popri vode, bol síce most cez ten potok, ale most, ktorý sme poznali z nášho tábora, to nebol! Nasledoval rýchly pohľad na druhú stranu vody. Bola tam veľká budova, to áno, svietilo sa tam a vyzeralo to táborovo, ale náš tábor to jednoducho nebol!
Začali sme premýšľať o tom, čo je pri potoku v okolí nášho tábora. Kúsok po prúde bol na opačnej strane ďalší tábor, lenže ten by bol na strane, na ktorej sme my v tej chvíli stáli, a ten bol výhradne chatkový, aj ten by sme poznali. Mapa, ktorú sme mali na cestu, nám už bola na nič. Došlo nám, že sme úplne mimo nej, pretože ideme celú hodinu zle!
Nechcelo sa nám ísť späť, a preto sme sa vydali proti prúdu. Akože smerom, z ktorého sme prišli, len nie lesom, ale hneď popri vode. Vtedy nám už bolo jasné, že sme niekde, kde sme vôbec nemali byť, už len preto, že sme nestretli žiadny „maják“. Podarilo sa mi cez mobil zistiť našu polohu. Boli sme približne 2 kilometre od nášho tábora, stačilo by ísť popri potoku ďalej proti prúdu, lenže či tá cesta viedla až tam, to sme nevedeli.
Ja som to chcela skúsiť, pretože potok by bol náš jasný ukazovateľ, ale dievčatá boli proti. Jedna z nich mala číslo na kamoško, ktorá šla v inej skupinke, a tak sme sa nakoniec dohodli, že jej skúsime zavolať. Mali sme síce zlý signál a v tábore bol ešte horší, ale podarilo sa nám spojiť. Jej otázka hneď bola, kde sme tak dlho, že oni došli do tábora asi za 7 minút.
Cesta do tábora
Šla dať mobil hlavnému vedúcemu, lebo predsa len on mal za nás zodpovednosť, tak nech niečo vymyslí. Vôbec neváhal, povedal nám, nech ideme okamžite naspäť, úplne tou istou cestou, ktorou sme šli tam, až k miestu, kde sme od vedúcej dostávali mapu. To viete, že sa nám nechcelo, ale nemali sme na výber. Otočili sme sa a už nie tak pokojne išli naspäť. Cesta bola aj rýchlejšia, nikde sme sa nezastavovali, už sme sa ani nerozprávali. Len sme išli.
Cesta, ktorou sme išli my
Keď sme sa už blížili, tak sa v diaľke pred nami objavilo svetlo baterky. To už nám šla jedna vedúca oproti. Doviedla nás ku správnej ceste, aby sme už nemohli nikde zle odbočiť, a zase sme mohli ísť samy. Už nám to veľmi zábavné neprišlo, „majáky“, ktorým sme sa mali vyhýbať, nám boli úplne jedno. Nechali sme si rovno dať na zápästie čiarky, že nás videli, a išli do tábora.
Skutočne to tam bolo už len kúsoček. Po malej chvíľke sme sa napojili na cestu, ktorú už sme z našich výprav mimo tábor poznali. Stačilo zbehnúť po takej nepeknéj lesnej cestičke dolu k vode a priamo oproti nám bol most, ktorý viedol priamo do tábora. Išli sme za hlavným vedúcim, aby videl, že sme v poriadku, a potom už rovno do postele.
Naša chatka
Zo sedemminútovej cesty sme si urobili asi dvojhodinovú prechádzku! Je síce pravda, že vtedy nám do smiechu veľmi nebolo, ale na druhej strane musím povedať, že to bol naozaj zážitok!
