Je to už dlhých 5 rokov. Predlhých a boľavých 5 rokov bez Meginky. Bolesť, ktorá sa časom vôbec nezmenšila. Je rovnaká, trhá na kusy, berie a nedáva.
Kto Meginka bola? Môj najlepší psí kamarát, parťák a najlepší priateľ na svete. Niekto vzácny, kto keď odíde, strašne chýba. Prežili sme toho spolu toľko. Vždy, keď som potrebovala, bola tu. Počúvala, a čo viac človek potrebuje, keď je zúfalý? Blízkosť. A tú som ja od Meginky cítila každý deň. Keď som jej pozerala do očí, nebolo dôležité, že nevie rozprávať. Ona mi rozumela. Vedela, o čo ide.
Meguška
Od prvého dňa medzi nami bolo zvláštne puto. Neviem to vysvetliť, ale aj pár, ktorý mi Meginku predával, si to všimol. Akoby do seba zapadli dve kocky. Boli sme spolu stále, každý deň, celých desať rokov. Krásnych úžasných desať rokov, kým neochorela a musela odísť. Stále vidím ten posledný pohľad, ktorý mi venovala. Držala som ju za labku a bola som tam pre ňu, pretože ona tu pre mňa bola celých desať rokov. Nikdy by som ju nenechala samu.
Odišla, posledný nádych, výdych a potom nastalo ticho. Prázdne a zlovestné ticho plné bolesti a zúfalstva. Prázdnota, ktorá ma zrazu pohltila a bola desivá. Došlo mi to. Som zase sama, po desiatich rokoch zase úplne sama. Akoby sa zastavil čas a prestal existovať. A ja som nebola schopná to akceptovať. Nechcela som si priznať, že je koniec. Že to krásne je preč, skončilo a odišlo spolu s Meginkou.
Potom mi niečo napadlo. Nájdeme Meginku a zase bude dobre. Veď sa predsa hovorí, že duša sa prevtelí do narodeného tvora. A ja nájdem Meginkinu dušu v novom psovi. Mesiac a pol som čakala, či bolesť ustúpi a prázdnota sa možno zmierni. Nestalo sa. Uhniezdil sa teda diabolský plán. Nájdeme Meginku, nech to stojí, čo to stojí.
Pustila som sa do práce a začala hľadať. Nebolo to jednoduché, pretože Meginka nebola len labrador, ale bola miešaná s retrívrom. Mala dlhý ňufák, vysoké nohy a hlavne ľudské, hrejivé a láskavé oči. Neľahká úloha, ale ja som bola zúfalá. Po pár týždňoch som našla podobné šteniatko. Myslela som si, že presne také, aké som hľadala.
Šteniatko som kúpila a doviezla domov. Moja snaha vzkriesiť milovanú Meginku bola veľká. Myslela som si, že ak budem so šteniatkom zaobchádzať rovnako ako s Meginkou, bude z nej Meginka. Rozprávala som teda so šteniatkom, ktoré som pomenovala ako inak než Megi, rovnako ako svojho milovaného psíka.
Meginka
Malá Meginka časom naozaj začala rozumieť mojim slovám a sledovala ma, keď som sa s ňou rozprávala, ale niečo bolo zle. Chýbalo to vzácne puto, ktoré mi táto Megi dať nevedela. Jej oči, hoci hnedé, neboli teplé a plné pochopenia, ako boli oči mojej pôvodnej psej dievčinky. Boli cudzie. Chýbalo to čaro medzi ňou a mnou. Nech som sa snažila akokoľvek, novú Megi mala rada sebeviac, nebola viac než len roztomilý pes.
Nová Megi
Tak veľmi som chcela vzkriesiť milovaného psíka, že mi vôbec nedošlo, že to nejde. Veď nikto nie je rovnaký, každý je originál. Často sedím, hladkám malú Megi, ktorú už mám štyri roky, a myslím na svoju Meginku. A viete čo? Je to odo mňa dosť hnusné, ale keby som dostala možnosť vymeniť malú Megi za moju starú, urobila by som to.
Hanbím sa, pretože som malú Megi vlastne využila. Chcela som, aby bola niekým iným, len aby som bola zase šťastná. A ona, aj keď ma má asi rada, len svojím spôsobom, nedostáva odo mňa to, čo si zaslúži.
Neurobte rovnakú chybu. Nechcite vyhnať bolesť touto cestou ako ja. Pretože vám môžem otvorene povedať, že to nefunguje. Bolesť sa musí odžiť, nech trvá akokoľvek dlho. Ja čakám skoro päť rokov, ale Meginka v mojom srdci žije stále ďalej. Pretože bola výnimočná. Bola a už navždy bude. A úprimne, komu sa podarí nájsť takého parťáka viac než raz za život?
