Bol august, nejako ku koncu, a ja som sa s našimi presťahovala z jedného konca mesta na druhý. Čakala ma nová škola, noví kamaráti a možno aj nové začiatky niečoho krásneho. Tak nejako som si to predstavovala ako obyčajné deväťročné dievča.

Zazvonil budík a ja som sa pomaly šuchtala z postele. Bolo krásne pondelkové ráno 1. septembra a ja som sa mala stať žiačkou 4. triedy. Rýchlo som sa naraňajkovala, hodila na seba nejaké oblečenie a vyrazila. Bola som odjakživa veľmi chudé dieťa a zohnať na mňa napríklad nohavice bolo dosť ťažké. Nosila som svoje obľúbené kamaše, niečo ako súčasné legíny, a tričko, ktoré som zdedila po staršom bratovi. Nebolo na tom nič zvláštne, bola som na to skrátka zvyknutá.

Keď som dorazila ku škole a rozhliadla sa, zrazu ma moje odhodlanie začalo opúšťať. Škola sa predo mnou týčila ako veľký obor, ktorý sa ma chystal prehltnúť, a deti sa tvárili rýdzo nepriateľsky. Doslova sa mi zovrel žalúdok. Ale nezostávalo nič iné než vstúpiť do jamy levovej.

Trieda bola pekná, svetlá, a ja som začala hľadať, kam si ako nováčik sadnem. Z tvárí mojich budúcich spolužiakov a potenciálnych kamarátov, ako som si myslela, sršalo nepriateľstvo. Každá stolička, ku ktorej som sa priblížila, bola zrazu obsadená. „Jeeee, tá je vyparádená,“ ozvalo sa zo zadnej lavice. „To bude nejaká chudinka,“ pridalo sa aj nejaké vrkočaté dievča z druhého kúta triedy.

Začala som sa cítiť, no, ako to povedať, vlastne trápne. Vyšla som pred triedu a chcela utiecť. Bolo mi jedno kam, proste preč. Som azda horšia než každý z tých tam vnútri? Alebo hlúpejšia? Pýtala sa hlava sama seba a nevedela som, čo robiť. Zazvonilo. Trhla som sebou a prebrala sa z myšlienok.

Videla som, ako sa prázdnou chodbou nesie obrovské stvorenie s prísnym pohľadom. Bola to moja nová učiteľka. Keď ku mne došla, z tvrdého výrazu v jej tvári prišlo nečakané teplo a pokoj. „Si tu nová, však?“ povedala ticho a mne sa chcelo sa rozplakať a zároveň sa k nej pritúliť. Pripadala som si tak sama v tom obrovskom dome. Vzala ma za ruku a predstavila v triede. Posadila ma vedľa silnejšieho dievčatka, ktoré malo okuliare a červené líca.

Uštipačné poznámky na moje oblečenie, na moju chudú postavu, na aktovku a ja neviem, na čo všetko, prichádzali ďalej. Dievča, s ktorým som sedela, na tom bolo podobne. „Si okuliarnatá a tučná, hihi,“ počúvala aj ona stále dookola. Volala sa Alenka. Rozdiel medzi ňou a mnou bol ten, že ona to prechádzala bez mrknutia oka, zatiaľ čo ja som trpela.

Po pár tvrdých týždňoch sme sa s Alenkou začali zbližovať a dá sa povedať, že aj kamarátiť. Ona útoky detí odrážala bravúrne a mne vždy hovorila: „Kašli na nich, oni sú hlúpi.“ O triede, v ktorej som bola, sa dá povedať, že bola plná detí z vyššej vrstvy. Tie mali drahé oblečenie, ale aj peračníky a aktovky, desiaty, o akých sa mi mohlo len snívať, ale moji spolužiaci nimi nehorázne plytvali.

Môj otec pracoval vtedy v kine, a keď sa to niekto z detí dozvedel, hneď odo mňa chcel plagáty z filmov. Vtedy to bolo niečo, ale dnes už niektorí pomaly ani nevedia, čo to plagát je. Vždy vyžobrávali, aby som doniesla to a to, a ja som v túžbe zapadnúť do kolektívu vždy u otca niečo vylúdila a doniesla do školy. Chvíľu som bola super, dobrá, bezva, ale keď sa všetko rozobralo, zase som bola tá divná, s divným oblečením, hlúpo ostrihaná a podobne.

Len Alenka zostávala rovnaká. Fajn obyčajné dievča pri tele, s okuliarmi, ale úprimné a láskavé. A mne to pomaly dochádzalo. Prestala som sa snažiť zapadnúť niekam, kde som bola dobrá len z núdze, a snažila som sa byť sama sebou. Alenka sa stávala čoraz bližším človekom a ostatní sa mi začali zo zorného poľa vytrácať.

Uvedomila som si, že dobrého človeka nerobí drahé oblečenie, nerobí ho krásny peračník ani drahá tuzexová aktovka. Dobrého človeka robí to, ako sa správa k ostatným, či dokáže podržať, keď to ten druhý potrebuje, a vôbec k tomu nič nepotrebuje, len dobré srdce.

Boli to ťažké roky medzi týmto uzavretým kolektívom, ale mojím spojencom sa stal férový a skvelý človek, ktorý síce nemal oblečenie poslednej módy, ale tričko po staršej sestre tak ako ja. Mohla som sa naňho však vždy spoľahnúť. A viete čo? Doteraz sme stále kamarátky. Ani dnes nie sme oblečené v módnom oblečení, ale sme slušné, férové a vieme pomôcť druhým, keď to potrebujú, a o tom to predsa je.

A aké z toho vziať ponaučenie? Nesúďte ľudí podľa oblečenia alebo drahého mobilu, dobrého človeka prezradia jeho činy a jeho srdce. Prišli sme na svet s holými rukami úplne všetci, sme si teda rovní.