Pohodlne sa usaďte, najlepšie niekde pri peci, a skúste sa do tohto rozprávania ponoriť celou dušou. Príbeh sa stal mojej mame a zakaždým, keď nám ho rozprávala, vštepovala nám, ako sa v takej chvíli zachovať.
Náš otec holdoval trampingu a ani zimné dni ho neodradili, aby s partiou kamarátov vyrazil do mrazivého piatkového dňa. V prírode plánovali stráviť celý víkend. Moja mama zostala doma s mojím bratom, ktorý mal vtedy asi 5 rokov. Mala na starosti ešte nášho psa Daka, ktorý síce bol dobrý, ale z vôdzky sa ho pustiť nedalo. Okolo obeda v sobotu sa rozozvučal mobil. Volal otec, že vonku poriadne prituhlo, aby naša mama sadla na vlak a doviezla mu teplý kabát. Vonku vtedy panovalo neludské počasie a teploty klesali hlboko pod nulu. Naša mama bola dobrá duša a nechcela nechať otca mrznúť. Rozhodla sa veľmi rýchlo.
Zbalila batoh, kabát priviazala na vrch batohu, obliekla brata a na vôdzku pripevnila nášho psa. MHD ich doviezla na vzdialenú vlakovú stanicu a nastúpili do vlaku. Čakalo ich 6 zastávok a na peróne mal čakať otec. Vlak sa pomaly kodrcal od zastávky k zastávke, až nakoniec dorazili do cieľa.
Zdesenie však prišlo vzápätí, keď na peróne nikto nestál. Mama chvíľu čakala, a keď sa nikto neobjavil, vybrala sa cestičkou k lesu, kde mal otec s kamarátmi trampovať. Od stanice k lesu trvala cesta asi pol hodiny a mama vliekla na chrbte ťažký batoh, za ruku ťahala brata a druhou rukou zápasila so psom. Keď došli k lesu, cesta doň sa rozdeľovala.
A teraz ktorá je tá pravá. Mama tu v lete s otcom raz bola, ale sneh dokáže krajinu tak zmeniť, že vám pripadá úplne cudzia. Rozhodla sa pre cestu, ktorá jej bola povedomá, a vyrazili. Šliapali hlbokým snehom, ktorý navyše začal padať stále viac a viac a ráz krajiny sa pomerne rýchlo menil. Zrazu mama nevedela, kde je. Cesta sa pod nánosom nového snehu strácala, brat bol unavený z chôdze v hlbokom snehu a ťahať ešte na špagáte psa bolo vyčerpávajúce aj pre mamu. Navyše bol veľký mráz a ich tváre bičoval ľadový vietor. Začali volať, ale nikto sa neozýval späť.
Stratení v lese, © DALL•E
Mama prepadala panike, sama v mrazivom lese s malým dieťaťom a psom. Vzápätí ju napadlo, že zavolá mobilom otcovi, že nevie, kam ďalej. Ale beda, po dlhom prehľadávaní zistila, že mobil zostal doma. Zostali sami, uprostred lesa, ktorý poriadne nepoznali. Brat začal plakať, že už nevládze, ale zostať sa nedalo, zamrzli by.
Mama odopla nášho psa z vôdzky, vzala brata do náručia a vyrazili. Nevedeli kam, ale šli. Keď už mama prepadala zúfalstvu a chcelo sa jej plakať, spomenula si, čo ich učili v škole. Keď sa niekde stratíte, hľadajte najvyšší bod a choďte za ním. Vyškriabali sa teda z lesnej rokliny, až najvyššie, ako to šlo, a rozhliadali sa. Zrazu mama v hustom snežení zahliadla akýsi vysoký bod, niečo ako špičku kostola alebo niečo podobné.
Vybrali sa tým smerom rovno za nosom. Po dlhej a únavnej ceste sa ocitli vonku z lesa. Úľava bola obrovská, ale čo ďalej. Ich úloha doviezť kabát tým však neskončila. Znova sa vydali k lesnému rázcestiu a vybrali druhú cestu.
Išlo sa zle, boli premrznutí na kosť a unavení. Mama začala znova volať a dúfala, že ju otec niekde v lese začuje. Ale jediné, čo si všimla, bolo, že sa stratil náš pes. Začali volať a hľadať. Ale bolo to ako hľadať smietko prachu na slonovi. Keď už to vyzeralo, že v lese zamrznú a zostanú stratení navždy, ozvalo sa štekotanie a okolo nich začali praskať konáre. Po chvíli sa medzi smrekmi zjavil náš pes a za ním funel otcovi kamarát. Náš pes ho našiel kúsok od táboriska, keď bol na vetvách, aby si mohli priložiť v ohnisku. A tak ho doviedol k mame a bratovi.
Doviedol ich k ohnisku, kde sedelo asi 10 chlapov a medzi nimi náš otec. Namiesto vďaky našej mame za prinesenie kabáta prišla ľadová sprcha. Kde vraj s tým kabátom boli tak dlho. To, čo moja mama povedala otcovi pri ohni, radšej nebudem písať.
Pri ohnisku, © DALL•E
Aké z toho všetkého plynie ponaučenie? Keď idete niekam, kde to nepoznáte, majte pri sebe mobilný telefón. Keď sa už stane, že sa niekde v lese zatúlate, nikdy nepanikárte. Premýšľajte s chladnou hlavou, hľadajte nejaký bod. Stožiar, špičku kostola, alebo napríklad koľaje, započúvajte sa, či napríklad nepočujete zvuk cesty. Čokoľvek, čo vás dostane späť do civilizácie.
V lete je to iné a v zime tiež. Krajina v každom ročnom období vyzerá inak a to vás môže zmiasť. Prajem vám, aby ste sa nikdy nikde nestratili a vždy našli tú správnu cestu.
