Zdravím ťa, Alík!
Rozhodol som sa vydať na Nový Zéland, pretože tam vraj všetci chodia hlavou dole! Povedal som si, že to musím vyskúšať. Ale oni ma oklamali! Všetci tu stoja úplne rovnako ako tam u vás v Európe. 
Celá dovolenka začala dosť dobrodružne – už len samotný let bol zaujímavý. Predstav si, že keď som si trochu schrupol, zobudila ma siréna (vraj som lietadlo až príliš zaťažil) a na obrazovke blikalo červeno: „Hotovosť!“ Nerozumiem, čo tým mal pilot na mysli, veď odo mňa predsa nechce peniaze? Iní cestujúci to pochopili tak, že by sme mali evakuovať lietadlo. Síce teraz neviem, čo bolo správne, ale nakoniec sa letelo ďalej. 
O pár prespatých hodinách neskôr sme konečne pristáli. Ešte si jeden spolucestujúci dovolil mi vynadať, že neuveriteľne chrápem, ale budem to brať ako vtip, nechcem sa teraz hádať a mám radosť z dovolenky.
Nápis na obrazovke na letisku, © DALL·E 3
Pristátie v Aucklande (to je mesto na Novom Zélande) bolo skôr sklamaním. Tu som si uvedomil krutú realitu, že všetko bola lož a ja som sa nechal nachytať. Totiž, že stojím hlavou nahor. Už konečne chápem tých dospelých, ktorých v živote trápi napríklad to, že 10 hodín denne odpracujú – to je tiež realita! (Doteraz bol život krásny. 
)
Túto zložitú situáciu som sa rozhodol vyriešiť tak, že od tejto chvíle budem stáť už len na hlave. Naozaj to funguje, už vidím všetko naopak!
Hroch Pepíček stojí na hlave v Aucklande, © DALL·E 3
Pretože som dostal za úlohu ísť do hôr, tak som hneď druhý deň vyrazil. Požičal som si auto, do ktorého som aj tak musel nasadnúť správne otočený, inak by som nemohol šoférovať, ale nevadí. Preskočím fakt, že sa pode mnou prepadlo sedadlo, len dúfam, že bude vrátenie auta v požičovni bezproblémové. Po niekoľkých hodinách cesty som sa konečne dostal do hôr, teda tam, kam som chcel! 
Keďže minulý rok, čo som bol v horách, keď som išiel na lyžiach alebo sánkach, tak pod mojou váhou praskli, rozhodol som sa tentoraz ísť na pešiu prechádzku! (Ak sa teda počíta turistika po hlave ako chôdza pešo.) Vzal som to lanovkou na Mount Cook (najvyšší vrch Nového Zélandu), a naozaj som sa tam dostal! Viď obrázok nižšie.
Hroch Pepíček hlavou dole na vrchole hory na Novom Zélande, © DALL·E 3
Dolu som potom išiel pešo (teda prepáč – po hlave) a kochal sa tou krásnou prírodou, ktorá bola ešte navyše celá hore nohami! Svoj výlet som si naozaj užil. Musím odporučiť aj tebe, Alík, aj všetkým tvojim kamarátom, aby ste sa sem vybrali, je tu úžasná krajina! Nabudúce sa ale vydám na Šamanove ostrohy (videl som plagát v Aucklande, že vraj sa tam všetci máme ísť pozrieť, tak ja tiež).
Dúfam, že si v Česku tiež užívate, ako si ja užívam tu, a hlavne už sa na vás všetkých teším.
Hroch Pepíček
