Ahoj milý Alík,
zdraví ťa tvoj kamarát hroch Pepíček, ktorý sa práve túla vysoko v horách okolo Štrbského plesa. Je tu krásne – hory sú obrovské, sneh sa trbliece a ja sa snažím udržať rovnováhu na úzkom kláte. Bohužiaľ sa mi to úplne nedarí, pretože mám krátke nohy a viac to kĺže, ako som čakal!

Už som tu zažil pár bláznivých pohrom. Raz sa pode mnou utrhla malá fialová lavína a ja som zišiel dolu ako ťažká snehová guľa. Našťastie som pristál do mäkkej kopy snehu a nič sa nestalo – len som mal sneh všade v ušiach aj v nose. Inokedy zasa vietor fúkal tak silno, že mi odfúkol moju zimnú čiapku a tá sa gúľala po svahu ako rozbehnutá lopta. Musel som ju naháňať skoro pol hodiny!

Keď som sa snažil ísť korčuľovať na Pleso, najprv sa mi rozbehli nohy a spadol som rovno na ňufák. Hneď ako som sa opäť postavil na ľad, okamžite podo mnou začal praskať a ja som fičal rýchlo k brehu. Stihol som to len o kúsok, pretože keď som sa otočil za seba, bola už polovica ľadu preč.

Smutne som odkráčal späť do chaty a premýšľal, čo by som mohol robiť. Hneď na druhý deň som sa rozhodol vyraziť na najvyšší vrch Slovenska – Gerlachovský štít. Zabalil som si to najviac potrebné do batôžka a vyrazil. Najskôr som nastúpil do autobusu, ktorý ma doviezol až pod horu, potom som už musel ísť pešo.

Prvých pár kilometrov som si vravel, že by sa nemuselo nič zlé stať a cesta naozaj rýchlo ubiehala, ale potom už to začínalo byť vážne strmé a ja som sa začínal poriadne potiť. Každých päť minút som musel zastaviť, aby som sa mohol občerstviť. Išiel som po vyšľapanej cestičke a snažil sa našľapovať čo najopatrnejšie, aby som zase nespustil fialovú lavínu. Taktiež som sa bál medveďov a dúfal som, že sú zalezené a spia. Prešiel som pár kilometrov a potom sa to naozaj stalo. Ja som bol hore.

Kochal som sa a užíval si výhľad, ale potom sa už začínalo stmievať a ja som sa musel čo najskôr dostať dolu. Ale ako som nedával pozor, tak som nevedomky svojou váhou lavínu predsa len spustil. Rútil som sa z kopca dole, spravil som niekoľko kotrmelcov, a keď som sa pozbieral, bol som skoro dole. Celý dokaličený! Tak som došiel do mesta a taxíkom som sa odviezol späť na Štrbské pleso.

Keď som bol zase v chate, cítil som neuveriteľnú hrdosť, a keď som zaspával, musel som si stále opakovať „ja som to dokázal, ja som tam naozaj vyliezol“.

Tak dúfam, že aj v Česku sneží, pretože som si na zimu dosť zvykol.

Maj sa krásne.
Zdraví ťa nemotorný hroch Pepíček