Ahoj Alík,
tak nám konečne začala zima, napadol sneh a ja som sa opäť vydal na cesty po Česku. Vydal som sa na výlet si zalyžovať do Liberca na Ještěd. Z Prahy som vyrazil autobusom, kde som zabral pomaly polovicu kapacity, všetci sa na mňa nahnevane pozerali a vodič chcel dokonca volať odchytovú službu, že som ušiel zo zoo. Tým sa mi podarilo to, že autobus mal kvôli mne zbytočné hodinové meškanie. V Liberci som sa pri vystupovaní zasekol vo dverách! Lenže ja za to nemohol, Alík, ten autobus mal také malé dvere, že som sa tam proste nezmestil. Našťastie sa medzi cestujúcimi našlo pár dobrákov, ktorí do mňa začali tlačiť, a ja som mohol vystúpiť.

Hroch Pepíček zaseknutý v autobuse, © ChatGPT

Keď som aj s dvoma kuframi dorazil k lanovke, tak mi obsluha oznámila, že ma s toľkými batožinami a mojou veľkosťou na lanovku proste nepustia, že budem musieť ísť pešo. Nepomohlo ani zjednávanie či zľava do tvojho katalógu darčekov. To ti, Alík, poviem, bol to záhul vyjsť ten kopec, ale nakoniec sa mi to s pár prestávkami podarilo celkom dobre, len som si na značke pomýlil farbu a chvíľu som išiel úplne inam. Našťastie bolo krásne počasie.

Keď som konečne vyšiel hore na Ještěd, kde som vo vysielači mal aj rezervovanú jednolôžkovú izbu s raňajkami, tak mi oznámili, že sa do nej nezmestím, že tá miestnosť je naozaj dosť malá a vysielač že nie je postavený na takú osobnú váhu.

Našťastie sa tu objavil veľmi milý pán a ponúkol mi dvojlôžkovú izbu s detskou prístelkou v chalupe Ještědka, ktorá je len kúsok pod vysielačom, čo som s radosťou prijal aj s tým, že budem opäť musieť ísť kúsok pešo, ale tentoraz aspoň z kopca.

Všetky veci, čo som mal, som uložil do skrine a potom som vyrazil von, kde bola príšerná zima! Tak som pobehol späť k vysielaču, kde je reštaurácia. Lenže čo sa nestalo... keď som vošiel do kaviarne, všetci na mňa začali zízať s otvorenými ústami, čo tam robím, že som si pomýlil reštauráciu so zoologickou záhradou. No čo, prestal som ich počúvať a objednal som si džús so smaženým syrom ementál a poriadnu porciu hranoliek. Lenže mi dali bežnú porciu syra a hranoliek, takže som si musel kúpiť ešte pár kremrolí a zapiť ich írskou kávou. A ako dezert tam mali aj perníkovú zmrzlinu, ktorá bola naozaj vynikajúca.

Po hodinke do reštaurácie nečakane dorazil aj náš kamarát lekársky, ktorý sa čudoval, čo tam robím. Pokecali sme a potom mi chcel pomôcť v obchode kúpiť lyže, keďže mi minulý rok z ničoho nič praskli, asi únava materiálu. Myslel som si, aké jednoduché to bude, vbehnem do obchodu, kúpim tam lyže a helmu a pôjdem na svah lyžovať. Lenže do zatvorenia obchodov sme nikde lyže zohnať nemohli, takže sme kúpili helmu a namiesto lyží som si kúpil posledný snowboard, ktorý na moju váhu mali.

Ráno som už z tej radosti, že sa dostanem na svah, nemohol vôbec dospať. Došiel som si na poriadne vydatné hrošie raňajky a hneď po nich som sa vydal k lanovke, ktorá bola niekoľko kilometrov dlhá.

Lenže čo sa na tej lanovke nestalo, všetci okolo mňa začali kričať, že sa to môže podo mnou prepadnúť alebo že prasknú kotevné laná a všetci spadneme z výšky. Našťastie sa nič také hrozné nestalo, len lanovka z rýchlosti cca desať kilometrov za hodinu spomalila na dva a lano sa trochu prehýbalo. Bohužiaľ ma nechali zviesť iba dvakrát, potom už som musel do kopca pešo, že vraj inak im tú lanovku svojou váhou rozbijem.

Hroch Pepíček na horách, © ChatGPT

No a už tu bol posledný deň môjho víkendu na horách, keď som si zašiel na poriadny obed opäť do reštaurácie vo vysielači a rôzne som sa zabával s našimi Alíkovcami, ktorých tu bolo veľa. Užili sme si veľa zábavy. Už sa teším, až zase niekam pôjdem.

Našiel som si aj veľa nových priateľov a kamarátov.

Cesta späť do Prahy našťastie nebola taká hrozná ako tam, kvôli mne išiel kĺbový autobus, do ktorého sa zmestili všetci cestujúci.

Neboj sa, Alík, keď sa uvidíme, tak ti porozprávam všetky tie historky, čo sa tu stali, a možno sem budúci rok budeš chcieť ísť spolu so mnou zažiť tú zábavu.

Veľmi sa na teba teším, Alík!

Tvoj hroch Pepíček