Telefón ako súčasť každého dňa

Telefón som mala v ruke skoro stále. Ráno hneď po prebudení, počas dňa každú chvíľu a večer ešte tesne pred spaním. Keď som sa nudila, automaticky som po ňom siahla. Keď mi prišla správa, musela som sa okamžite pozrieť. A aj keď mi nič neprišlo, aj tak som mala potrebu stále kontrolovať displej.

Bol to zvyk, nad ktorým som už ani nerozmýšľala. Mobil bol jednoducho neustále so mnou — v rade v obchode, pri čakaní na autobus, počas jedla alebo niekedy aj pri rozhovore s ostatnými. Každá voľná chvíľa znamenala jediné: otvoriť nejakú aplikáciu a začať scrollovať.

Raz som sa pozrela na štatistiku času stráveného na telefóne a celkom ma to vydesilo. Niektoré dni 6 hodín, inokedy pokojne aj 10. A väčšina toho času padla na sociálne siete. Len som prepínala medzi aplikáciami, prechádzala videá a príspevky a vlastne ani nevedela prečo. Najhoršie na tom bolo, že som si z toho skoro nič nepamätala. Hodiny času mizli a ja som mala pocit, že som vlastne nič nezažila.

Rozhodnutie dať si pauzu

Začala som si hovoriť, že toto asi nie je úplne normálne. Že predsa nemôže byť v poriadku stráviť polovicu dňa pozeraním do displeja a mať pocit, že človek stále niečo nestíha. Všimla som si, že sa horšie sústredím, nedokážem vydržať chvíľu bez kontroly telefónu a každá minúta ticha mi bola nepríjemná. Hneď ako prišla nuda, automaticky som siahala po mobile. Akoby mozog nevedel na chvíľu vypnúť.

A vtedy mi napadol experiment. Čo keby som si dala úplnú pauzu? Žiadne sociálne siete, žiadne nekonečné scrollovanie, žiadny smartfón. Pôvodne som premýšľala len o týždni, ale nakoniec som sa rozhodla pre celý mesiac.

Problém bol v tom, že som stále potrebovala byť nejako dostupná. Nakoniec som doma našla starú Nokiu — obyčajný tlačidlový telefón, ktorý vedel len volať a písať SMS. Žiadny internet, žiadne aplikácie, žiadne sociálne siete. Keď som ho držala v ruke, mala som zvláštny pocit. Uvedomila som si, ako veľmi som zvyknutá mať okamžitý prístup úplne ku všetkému. Hudba, mapy, videá, správy, … všetko bolo zrazu preč.

Svoj normálny telefón som dala bratovi, aby ho schoval niekam, kde ho len tak nenájdem. A tým celý detox začal.

Digitálna prítomnosť, © stevepb

Prvé dni boli zvláštne

Úprimne, prvé dni boli oveľa horšie, než som čakala. Stále som mala pocit, že mi niečo chýba. Automaticky som siahala do vrecka, aj keď som vedela, že tam smartfón nie je. Keď som čakala na autobus, vytiahla som Nokiu, ale potom mi došlo, že tam vlastne nie je čo robiť. Žiadny Instagram, TikTok ani YouTube. Zrazu som nevedela, čo robiť s voľnými chvíľami.

A práve to bolo asi najťažšie — tá nuda. Zistila som, že som úplne zabudla len tak byť. Sedieť a nič nerobiť. Bez hudby, bez videí, bez neustáleho rozptyľovania. Každá minúta ticha mi bola nepríjemná. Dokonca som mala pocit nervozity, akoby mi niečo unikalo. Stále som premýšľala, čo je nové online, kto čo pridal alebo či mi niekto nepísal. Vtedy mi došlo, akým silným návykom sociálne siete vlastne sú.

Postupne sa začalo niečo meniť

Po niekoľkých dňoch sa však moje vnímanie začalo meniť. Keď som šla von, začala som si viac všímať okolie. Predtým som väčšinu cesty pozerala do telefónu, teraz som zrazu videla ľudí okolo seba, počasie, budovy alebo obyčajné detaily, ktoré som si predtým vôbec nevšímala. Aj čakanie niekde vonku bolo iné. Nebol to automaticky „čas na telefón“. Jednoducho som len čakala a pozorovala svet okolo seba.

Možno to znie zvláštne, ale mala som pocit, že sa čas spomalil. Dni zrazu neboli len sériami krátkych videí a notifikácií. Večer som si naozaj pamätala, čo som počas dňa robila. Asi po týždni som si navyše uvedomila jednu dôležitú vec — moja hlava bola oveľa pokojnejšia. Nebola tam tá neustála potreba niečo kontrolovať. Nemala som pocit, že mi niečo uniká. Mozog nebol stále zahltený novými informáciami.

Dokonca sa mi začalo lepšie spať. Predtým som často ležala večer v posteli a scrollovala napríklad hodinu, kým som zaspala. Teraz som si jednoducho ľahla, chvíľu premýšľala a zaspala oveľa rýchlejšie.

Zrazu som mala viac času

Ďalšia vec, ktorú som si počas detoxu uvedomila, bolo množstvo voľného času. Keď človek niekoľko hodín denne nestrávi na telefóne, zrazu zistí, koľko priestoru mu zostane. Začala som viac čítať, chodila som na dlhšie prechádzky a viac som sa rozprávala s ľuďmi bez toho, aby som počas rozhovoru kontrolovala displej. Dokonca som mala väčšiu chuť robiť veci, ktoré som dlho odkladala.

A najzvláštnejšie bolo, že deň pôsobil dlhší. Akoby mal viac hodín. Uvedomila som si, koľko času človek stratí len tým, že každých pár minút vezme „len na chvíľku“ telefón do ruky.

Čo mi ten mesiac dal

Po pár týždňoch už detox nebol ani taký ťažký. Telefón mi nechýbal tak ako na začiatku. Skôr som si začala uvedomovať, ako automaticky som ho predtým používala. Koľkokrát som telefón odomkla úplne bez dôvodu. Len zo zvyku. Len preto, že bolo na pár sekúnd ticho.

Keď mesiac skončil a ja som si znova zapla smartfón, bol to zvláštny pocit. Počas pár minút na mňa vyskočili desiatky oznámení, správ a upozornení. Zrazu som cítila, ako rýchlo človeka ten chaos zase pohltí. Tentoraz som to však vnímala inak.

Stále mám sociálne siete a stále telefón používam, ale už nie úplne automaticky každých pár minút. Oveľa viac si strážim, kedy telefón beriem do ruky a prečo. Začala som si vypínať zbytočné notifikácie a občas si aj teraz dávam menšie pauzy od sociálnych sietí.

Celý ten mesiac mi celkom otvoril oči. Nie v tom zmysle, že by telefóny boli zlé. Technológie nám v mnohých veciach uľahčujú život. Problém je skôr v tom, ako ľahko človek skĺzne k tomu, že ich používa neustále a úplne automaticky.

A asi najviac mi dalo jedno dôležité zistenie — nuda nie je nepriateľ. Práve vo chvíľach, keď človek nič nesleduje a ničím sa nerozptyľuje, má priestor naozaj premýšľať, oddýchnuť si alebo si jednoducho viac všímať život okolo seba. A svet sa naozaj nezrúti, keď človek chvíľu nie je online.