Nasledujúca príhoda sa nám stala kedysi dávno, v minulom storočí, ešte v dobe, keď bežní ľudia nemali mobilné telefóny a keď síce existoval systém GPS, ale u nás bol známy iba z rozprávania o Amerike. Vtedy som bol ako pomocný vedúci na jednom takzvanom prímestskom tábore. To znamená, že tam deti chodili len na deň, a v noci šli spať domov. Tým bola celá situácia zaujímavejšia.

Ten prímestský tábor sa konal na území dnešného národného parku České Švýcarsko. Tam je celkom zaujímavá krajina, skaly a rokliny a lesy a jaskyne a potoky a tiesňavy, takže nielen počas letných táborov sa tam dá robiť aj veľa zaujímavých výletov a vidieť zaujímavé okolie. A tak vtedy počas toho prímestského tábora bol jeden deň tiež naplánovaný zaujímavý celodenný výlet. A ten sa potom zaujímavým spôsobom zvrtol.

Priamo z toho výletu a z toho tábora nemám žiadne fotky, ale aby ste si urobili aspoň čiastočnú predstavu, ako to tam vyzerá, prikladám niekoľko fotiek z iného obdobia a z inej časti národného parku České Švýcarsko.

Národný park České Švýcarsko

V Národnom parku České Švýcarsko

Turistické smerovky v Národnom parku České Švýcarsko

V Národnom parku České Švýcarsko

V Národnom parku České Švýcarsko

V Národnom parku České Švýcarsko

Takže toho dňa sme šli s deťmi, ktoré sa zúčastnili toho prímestského tábora, na celodenný výlet. Šiel hlavný vedúci, ďalej ja ako pomocný vedúci a ešte tuším jeden alebo dvaja ďalší pomocní vedúci, a niečo okolo 14 detí. Výlet bol zaujímavý, videli sme mnoho krásnych krajinných útvarov, bola modrá obloha a krásne svietilo slniečko, ale inak sa cez deň nestalo celkom nič, čo by mohlo čitateľa nejako extra veľmi zaujať. Až popoludní, tuším niekedy okolo pol piatej, sme prišli k reštaurácii, kde sme si dali pauzu a občerstvenie. Predpokladalo sa, že deti sú už unavené, takže po krátkom občerstvení sa najkratšou cestou odoberieme domov, teda do sídla tábora, kam to mohlo trvať niečo málo cez hodinu. Bola v hre ešte varianta, že by sme sa ešte prešli cez také celkom zaujímavé údolie, volalo sa tuším Paulino údolie alebo Pavlínino údolie alebo tak nejako. Ale to by bola dlhšia a náročnejšia cesta, takže väčšinový názor bol, že už pôjdeme rovno najkratšou cestou.

Ale potom sa stala taká vec. Pri tej reštaurácii bola taká skala, skôr skalky, ktoré lákali k lezeniu. Ani neboli nejako veľmi nebezpečné, avšak hlavný vedúci deťom zakázal, aby na ne liezli. Ale po chvíli pobytu v reštaurácii, keď sme sa trochu občerstvili a deti nevedeli čo so sebou, sa hlavný vedúci pozrel na tú skalu – a začal ukazovať prstom: "Ty, ty, ty, ty a ty! Vy máte priveľa energie, tak pôjdete domov cez to Paulino údolie!" A prstom ukazoval na tých, ktorí napriek zákazu liezli po tej skale. Bolo ich asi 11. Takmer všetci účastníci výpravy, akurát asi tri dievčatá dodržali zákaz a na skalu nelezli. Takže bolo rozhodnuté, že tých 11 pôjde s hlavným vedúcim a so mnou cez Paulino údolie, a tie dievčatá, čo zákaz neporušili, pôjdu s tým ďalším pomocným vedúcim najkratšou cestou, ktorou sme pôvodne mohli ísť všetci.

A o chvíľu sa vyrazilo. Naša skupinka šla smerom na Paulino údolie. Bolo to celkom zaujímavé údolie, hlboké, okolo zaujímavé skaly, na dne údolia riečka a vedľa nej cesta. Tá cesta, po ktorej sme šli, niekoľkokrát viedla cez tú riečku. Najprv to boli nejaké normálne mostíky alebo lávky. Postupne boli lávky chatrnejšie a opotrebovanejšie. Posledná lávka, po ktorej sme išli, bola síce pri brehoch skoro normálna, ale v strede bola tak naklonená a šikmá, že tam sa nedalo ísť po nohách a muselo sa po nej liezť po kolenách a pritom sa držať toho okraja, čo bol horný. No, a pri ďalšom prechode už nebola lávka žiadna, boli tam cez riečku len naskladané kamene, po ktorých sa dalo prejsť. Niekomu sa to nepodarilo, pošmykol sa a nabral si do topánok vodu. Nakoniec sme sa dostali na druhý breh a pokračovali v ceste. To už slnko zapadlo a mohlo byť niečo okolo deviatej hodiny.

Po nejakej dobe sme opäť prišli k miestu, kde to vyzeralo, že treba prejsť cez vodu, pretože cesta, po ktorej sme prišli, pri vode končila. Ale tentokrát tam nebola ani lávka, ani kamene, nič, čo by naznačovalo, že sa tam dá prejsť. A na druhej strane bola súvislá hradba nejakej trstiny alebo vysokej trávy a rozhodne nebolo vidno, že by tam cesta pokračovala. A už bolo celkom šero. Hlavný vedúci navrhoval, že sa prebrodíme, ale pretože v tom šere už nebolo poriadne vidieť, kam stúpame, a na druhom brehu nebol ani náznak pokračovania cesty, označil som taký nápad za riskantný a navrhol sa vrátiť. Hlavný vedúci na to nakoniec pristúpil, a tak sme sa vydali späť. Mám dojem, že sme mierili k nejakému rázcestiu, ktoré sme predtým minuli a asi sa vydali zlým smerom. Opäť sme prechádzali cez ten prechod po kameňoch; iba ten, čo tam predtým nabral vodu do topánok, už to vzal priamo vodou. A pokračovali sme ďalej späť.

Keďže sa stmievalo čoraz viac, tak sme si spomenuli, či nemáme baterku. Lenže na výlet, z ktorého sa máme vracať ešte za svetla, si zvyčajne človek baterku neberie. Takže deti baterky nemali. Nakoniec sa ukázalo, že ja a hlavný vedúci baterku máme. Ale vtedy neboli také dokonalé baterky ako dnes. Boli to baterky s klasickými žiarovkami, nejaké LED baterky sme ani netušili, že niekedy budú existovať. Takže v hustnúcej tme sme postupovali pekne v zástupe, jeden vedúci s baterkou vpredu, jeden vzadu a medzi nimi 11 detí bez bateriek. Bol vydaný príkaz držať sa za ruky, aby sme sa nestratili. Tak sme šli a šli. Lenže za chvíľu jednej baterke došla batéria a jednej praskla žiarovka. Pokračovali sme teda v úplnej tme. Nejako sme zišli z cesty, po ktorej sme sa vracali, pretože zrazu sme nešli popri tej riečke, okolo ktorej sme prišli, ale po svahu kúsok nad ňou. A ten svah bol stále strmší a cesta sa menila na chodníček a ten bol stále užší a užší, až nám zmizol pod nohami a my sme stáli na strmom svahu bez chodníčka, v hustlom lese, za úplnej tmy, a bolo tuším niečo medzi desiatou a jedenástou hodinou alebo tak nejako. A nemali sme baterku a stáli sme tam a premýšľali, čo ďalej. S jedenástimi deťmi, ktoré boli na prímestskom tábore, takže sa mali na noc vracať spať domov k rodičom.

Po niekoľkých minútach bolo zrejmé, že na tom strmom svahu bez cestičky sa nám veľmi pohodlne nestojí, tak som si požičal od hlavného vedúceho jeho ešte trošičku slabnúcu baterku a šiel sa pozrieť, či sa nedá nájsť nejaké miesto, kde by sa dalo aspoň normálne stáť. Dole pri riečke som našiel takú pomerne rovnú plošinku, tak som sa vrátil a opatrne tam doviezol ostatných. Na tej plošinke sme mohli aspoň pohodlne stáť, a tiež sme tam nemuseli byť v rade, ale mohli sme si stúpnuť do kruhu, aby sme sa aspoň počuli a mohli sa dohovoriť. Tak sme sa dohodli, že nemá zmysel, aby sme s 11 deťmi blúdili po lese, takže ostatní počkajú na tej plošinke, ak im náhodou ešte zostala nejaká desiata, tak sa môžu občerstviť, a ja že pôjdem hľadať, či nenájdem nejaký chodník. Šiel som hľadať, kde sme vlastne stratili cestu, a po nejakej dobe som skutočne našiel to rázcestie, kde sme zišli z cesty na ten lesný chodníček strácajúci sa v lese. Vrátil som sa na tú plošinku, kde som najprv nechal ostatných, a vydali sme sa na cestu.

Keď sme prichádzali k tomu rázcestiu, tak sme kdesi v diaľke videli nejaké svetielko. Nie, nebola to perníková chalúpka. Navyše sa pohybovalo, takže by to mohol byť akurát tak perníkový karavan. A začuli sme nejaké vzdialené volanie a v tom volaní boli aj mená niektorých z nás. A keď sme prišli k rázcestiu, tak sa svetielko približovalo, a keď prišlo na dohľad, tak sa ukázalo, že je to ten vedúci, čo odišiel z reštaurácie s tými dievčatami, čo nehnevali, a s ním rodič jedného z tých detí, čo šli s nami. Boli radi, že nás našli, a my sme boli radi, že oni nás našli. Išli sme s nimi v tom smere, odkiaľ prišli, bolo to kúsok popri tej riečke a potom nejakou cestou do lesa, odkiaľ sa zakrátko prišlo na cestu. Cestou nám rozprávali, ako nás vlastne našli.

Totiž ten vedúci, čo šiel s dievčatami tou priamou cestou, vedel, že ideme cez to Paulino údolie. Takže keď si večer rodičia prišli pre deti (ako som hovoril, bol to tzv. prímestský tábor, kde deti na noc chodili domov), a deti nikde, tak ten vedúci vedel, kde približne by sme mali byť, a preto jeden z rodičov sa s ním vydal autom potrebným smerom, vystúpili z auta čo najbližšie k miestu, kde sme mali byť, a šli nás hľadať. A bolo šťastie, že sme sa z toho tmavého miesta na svahu v lese včas dostali späť na cestu; keby sme sa tam zdržali dlhšie, tak by pri hľadaní prešli okolo toho rázcestia, kde sme zišli z cesty, a nikdy by nás nenašli.

Takže keď sme prišli na cestu, tak ten rodič vzal do auta tie najmenšie a najunavenejšie deti a odviezol ich, a my ostatní sme sa vydali pešo po ceste smerom k dedine, kam sme mali dôjsť. Dotyčný rodič sa potom s autom ešte niekoľkokrát vrátil a odviezol nás všetkých, takže sme to nakoniec nemuseli dôjsť pešo. Kým sme dorazili my vedúci, tak si medzičasom rodičia rozobrali deti a odviedli si ich domov. Takže nakoniec všetko dobre dopadlo, vrátili sme sa, aj keď neskoro, a nikomu sa nič nestalo.

Našťastie časť detí boli súrodenci, takže tých rodičov, ktorí čakali na deti, nebolo 11, ale podstatne menej, a rodičia sa dobre poznali ako medzi sebou navzájom, tak s hlavným vedúcim, a preto sa celá príhoda vzala tak, že sa to môže stať, a nikto z toho nerobil žiadnu aféru. Proste sme zablúdili, no a čo.

A aké z toho plynie ponaučenie?
Zdalo by sa, že dnes, v dobe GPS a mobilov, sa už niečo také nemôže stať. Predsa len niektoré skúsenosti sú aktuálne aj dnes.

• Po prvé, keď sa ide na výlet s malými deťmi, čas výletu vrátane spiatočnej cesty treba naplánovať s dostatočnou rezervou, aby aj s malými a unavenými deťmi bola istota, že dôjdete včas.
• Po druhé, rovnako ako u našej baterky, aj u mobilu sa môže vybiť batéria. Preto si pred takouto akciou dávajte pozor, aby potrebné veci (mobil, prípadne baterka, GPS alebo podobné veci) mali nabité batérie.
• Po tretie, v hlbokých roklinách a tiesňavách Českého Švajčiarska sú aj dnes miesta, kde nie je signál mobilného operátora a kde sa nedá chytiť ani signál GPS; na takých miestach na tom budete s mobilným telefónom a GPS asi podobne ako my vtedy.
• Po štvrté, je veľmi užitočné, keď niekam idete, aby niekto vedel, kam a kudy ste šli.
• A po piate, keď už sa stane, že zablúdite, je dôležité nepodliehať panike a hystérii a rozumne uvažovať. Musím oceniť, že aj tie najmenšie deti, ktorým bolo tuším okolo 7 rokov, situáciu zvládli a nikto tam neplakal ani iným spôsobom nedemoralizoval ostatných. Možno to bolo tým, že sa všetky deti dobre poznali a niektoré z nich boli súrodenci a že vedeli, že keď sme spolu, tak to zvládneme a nemôže sa nám nič stať.

A čo vy? Napíšte do komentára, či ste sa niekedy stratili alebo zablúdili a či ste sa potom opäť našli.