Asi pred tromi rokmi, keď sa ešte smelo cestovať, som išla s otcom na dovolenku do Talianska. Plánovali sme, že tam strávime zhruba desať dní a že budeme spať v aute alebo v stane.
A ako sme povedali, tak sme aj urobili. Prvé dva dni sme boli pri mori, ďalší deň pri bazéne neďaleko kempu, v ktorom sme zakotvili, a ďalšie dni sme išli do hôr. Dole v údolí bol stánok s informáciami a možnými činnosťami v horách. Zistili sme si, čo je možné robiť, a podľa toho sme si naplánovali nasledujúce tri dni.
Najprv sme sa rozhodli skúsiť via ferratu. To je zaistená cesta, často práve niekde v horách, na ktorej ste istení podobne ako napríklad v lanovom parku, ale iba leziete po vyznačenej trase. Bolo to náročnejšie, než sme čakali, ale zábavné (teda aspoň podľa otca).
Večer mi otec povedal, že na ďalší deň naplánoval canoeing. Bola som nadšená, pretože pod týmto pojmom sme si obaja predstavili jazdu na kanoe v horách, čo ma, ako skúsenú vodáčku, zaujalo. Lenže nakoniec to nebolo úplne podľa našich predstáv. Na túto činnosť sme potrebovali sprievod, tak nám bol pridelený pán, ktorý bol prekvapivo tiež Čech. Okrem nás mal na starosti ešte dvoch chlapcov, ktorí išli s nami.
Vyrazili sme pomerne skoro ráno. Vzali sme si so sebou nejaké náhradné oblečenie na prezlečenie a išli sme k stánku, kde na nás už čakal náš sprievod a tí dvaja chlapci. Nastúpili sme k pánovi do auta a asi tri štvrte hodiny sme kamsi išli.
Keď sme dorazili na miesto, prezliekli sme sa do zvláštnych skafandrov a ďalších desať minút sme išli po horách. Nemali sme so sebou nič iné než tie skafandre a prilby a pán mal v ruke tašku s karabínami a lanami. Ja a otec sme sa na seba pozreli, celé nám to prišlo čudné, ale nepovedali sme ani slovo.
Prišli sme na kraj skaly, kde bol priestor na zoskok do vody, vraj šesť metrov nad hladinou. Pán nás začal zásobovať informáciami o tom, že z takýchto zrázov musíme skočiť iba vtedy, keď si budeme stopercentne istí. Potom sa ma spýtal, či chcem skočiť aj ja – bola som najmladšia – a otec ma prehováral, nech do toho idem, tak som na to nakoniec pristúpila.
Bolo mi povedané, že keď dopadnem do vody podo mnou, mám si zaklopať na prilbu ako dôkaz, že je všetko v poriadku a že som bezpečne dopadla. Tak som sa teda rozbehla a skočila som. Bola to šialená výška a bála som sa, ale nakoniec to nebolo tak hrozné a vlastne som na seba mala celkom radosť. Skočili sme všetci a prešli o kúsok ďalej, kde na nás čakal ďalší zráz.
Zasa sme všetci skočili, opäť strach a adrenalín. Stále som si v hlave kládla otázku, prečo nejazdíme na kanoe, ale neodvážila som sa spýtať. Pokračovali sme ďalej a ďalej a zdolávali výšky štyri až osem metrov. Len jeden zoskok bol vraj dvanásť metrov vysoký, čo bolo dovolené až od osemnástich rokov, takže skákal len otec a ten pán. Keď sme prišli až dole, vrátili sme sa k autu. Cesta späť sa zdala ešte dlhšia než cesta tam.
Kaňon je čosi ako roklina, také údolie, ktorým zvyčajne preteká nejaká voda, napríklad potok či rieka.
S ľuďmi sme sa rozlúčili a s otcom sme sa vybrali k stanu. On okamžite našiel leták k dnešnej akcii a zistil, že si to zle prečítal. Nebol to canoeing, ale canyoning, po slovensky kaňoning, čo znamená adrenalínové skoky z výšky do vody, ale aj plávanie, zlaňovanie a iné zdolávanie rôznych kaňonov (napríklad brodenie sa či rôzne prekonávanie prekážok, napr. stromov a balvanov).
Kaňoning, © Llorenzi
Otec sa začal smiať a hovoril, že sa stále chcel toho pána spýtať, kde sú tie kanoe, ale nakoniec je rád, že to neurobil.
Ďalší deň sme radšej oddychovali v kempe, pretože tento výlet bol veľmi náročný. Napriek tomu sa nám to obom páčilo a ak sa niekedy do Talianska znovu pozrieme, určite pôjdeme zasa na túto aktivitu.
