Volám sa Ema a mám jedenásť. A úprimne? Som unavená. Nie z behania na telesnej, ale z toho, ako vyzerá môj mobil.
Vždy, keď otvorím siete, vyskočí na mňa armáda dievčat, čo vyzerajú ako klony. Rovnaké džínsy, rovnaké pózy, rovnaký „aesthetic“ izbička, ktorá sa sústreďuje na estetickú krásu a kde nie je ani smietko prachu. Všetci v piatej triede teraz idú tú hru na dokonalosť.
Feed označuje obsah, ktorý vidíte na sociálnych sieťach, hneď ako ich otvoríte. Sú to teda súhrnne príspevky od ostatných používateľov či od stránok, ktoré sledujete.
Klára, moja (ex?) najlepšia kamarátka, sa do toho položila úplne. „Emi, to tričko si na tú fotku neber, kazí mi to feed,“ povedala mi minule úplne vážne. Akoby môj život bol len nejaká kulisa pre jej profil. Tak som to skúsila tiež. Vyžobrala som si tie predražené džínsy s dierami, čo teraz majú úplne všetci.
Stáli majland – za to som mohla mať tú obriu encyklopédiu o vesmíre, ale nie, musela som byť „in“. Hodinu som si patlala na tvár korektor, aby som zakryla ten jeden pupák, čo sa mi urobil na brade, a potom som ďalších dvadsať minút hľadala filter, čo mi spraví tie správne „modelkovské“ lícne kosti.
Výsledok? Fotka mala sto lajkov. Ale ja som sa cítila ako podvodníčka. Celý deň v škole som sa bála pohnúť. Sadnúť si na múrik? Nie, džínsy by sa zašpinili. Zasmiať sa nahlas? Nie, rozmažem si ten make-up.
Klára ma síce chválila, ale celé prestávky sme len čumeli do mobilov a kontrolovali, kto nám čo napísal. Boli sme ako dve sochy, čo sa boja ožiť, aby im nepraskla maska. Boli sme „dokonalé“, ale bola to hrozná nuda.
Zlomilo sa to v piatok popoludní. Brácho ma vyhecoval na futbal na záhrade. Najprv som nechcela, lebo „moje džínsy“ a „môj profil“, ale potom mi to došlo.
On sa smial, bol spotený, špinavý a vyzeral, že sa fakt baví. Ja som tam stála ako nafukovací panák a bála sa tieňa. Vykopla som topánky, hodila tie drahé džínsy na šnúru a vletela som do toho v otcovom starom tričku, čo mi siaha ku kolenám.
Ten gól, čo som dala, nikto neodfotil. Nikto mi zaň nedal lajk. Ale v tej chvíli mi to bolo úplne jedno. Večer som vzala mobil a zmazala všetky tie aplikácie na úpravu tváre.
Cítila som sa, ako keď po celom dni vyzuješ hrozne tesné topánky. Úľava. Došlo mi, že byť „nedokonalá“ nie je chyba v Matrixe. Je to sloboda. Je to právo mať strapaté vlasy, tričko s fľakom od kečupu a smiať sa tak veľmi, až človek na fotke vyzerá čudne. Takže prepáč, Kláro, ale môj feed už nebude ladiť s tvojím.
Moje „ne-dokonalé ja“ je totiž omnoho väčšia zábava než ten tvoj filter.
