Ešte predtým, než sa pozrieme na dej, musím priznať, že som mal od filmu väčšie očakávania, než u súčasných animákov zvyknem mať. Moderné animované filmy si totiž zvyčajne triedim do dvoch základných škatuľiek: na rozjarené blbiny bez ponaučenia a na citlivé rodinné lekcie. Ani jedna škatuľka ma už nedokáže veľmi nadchnúť, pretože blbiny ľahko zabúdam a rodinné lekcie si naopak zrejme všetky pamätám.
Na vzniku žánru 3D animákov tak, ako ho dnes poznáme, sa kedysi najvýraznejšie podieľali dve štúdiá: Pixar so svojím Príbehom hračiek a Dreamworks so svojím Shrekom. Neskôr sa aj iné štúdiá naučili vychrliť z počítačov hodinu a pol dlhé 3D filmy, ale väčšinou kráčali v cestičkách vyšliapaných spomenutou dvojicou.
Pred pár rokmi ma však jeden snímok prekvapil tým, že zo zabehnutých trás vyskočil. Napriek tomu, že hlavná postava pochádzala zo série Shreka, stál Kocúr v čižmách: Posledné želanie pevne na vlastných nohách. Mal osviežujúci štýl animácie, príbeh rovno s tromi druhmi zloduchov naraz (nevyhnutným, pochopiteľným a jednoducho zlým), vyspelo prepracovanú psychiku hrdinu, navyše všetko krásne rýchlo odsýpalo… dal by som mu vo svojej recenzii cez 90 % tiež, keby som ju písal.
Za Posledným prianím stála dvojica tvorcov Joel Crawford a Januel P. Mercado. Kamže sa títo dvaja šikovníci vydali ďalej? Na Filipíny! Tam totiž začína Zabudnutý ostrov…
Úvod do deja
Príbeh filmu začína názornou školskou prezentáciou, kde malé dievča Jo (čítaj [džou]) rozpráva celej triede legendu o tajomnom ostrove Nakali. Tam sa vraj kedysi dostala jej babička a všetko jej porozprávala, žijú tam rôzne čarovné aj smrteľne nebezpečné stvorenia. Pánovi učiteľovi aj zvyšku triedy to pripadá trochu uletené a nevierohodné, ale Jo je divoká povaha, nenechá si nevyberané posmešky spolužiaka páčiť, a preto sa ocitne v čakárni pri riaditeľni.
Po chvíli príde na riaditeľské pokarhanie čakať aj Raissa, jej spolužiačka, ktorá je zvedavá a premýšľavá… a rozhodla sa prezentáciu o Nakali tvrdohlavo dokončiť a fyzikálne presne dovysvetliť aj napriek protestom učiteľa. Ako tam tak naše nezbednice sedia, dohodnú sa, že budú najlepšie kamarátky. Navždy. Navzájom si nasadia na ruku náramky, nechajú riaditeľovi odkaz BRB (be right back = hneď som späť) a idú domov…
Tak sa rodí jedno obrovské priateľstvo. Jo a Raissa spolu trávia celé detstvo. Spievajú spolu, počúvajú rozprávanie od babičky, pozerajú spolu na Predátora (horor s Arnoldom Schwarzeneggerom z roku 1987), páchajú drobné dopravné priestupky, organizujú spoločné divadelné predstavenia, vystreľujú rakety do nebies a vystrájajú množstvo ďalších lotrovín. Z každého väčšieho zážitku si odnášajú malý suvenír, ktorý pripínajú na svoje náramky.

Najlepšie kamarátky a ich spomienky, © Joel Crawford a Januel P. Mercado
Mám z úvodu pocit, akoby som opisoval dvojhodinovú drámu. Film však dokáže toto všetko zdatne porozprávať počas dvadsiatich minút!
Lenže detstvo netrvá večne, čas beží, školská dochádzka končí… a nastáva bod zlomu. Jo veľmi neverí svojmu výtvarnému talentu a po škole ide pracovať do miestneho mekáča, ale Raissa má so svojím intelektom lepšie príležitosti: dostala sa na prestížnu univerzitu v americkej Kalifornii. Že by priateľstvo navždy skončilo? Desaťtisíc kilometrov je veľká diaľka, navyše v deväťdesiatych rokoch sa nedali robiť ani videohovory cez internet.
Nastáva rozlúčkový večer. Keď sa už ako divák zmierujem s trpkou realitou, v ktorej sa s kamarátkami nachádzame, celá realita zrazu prudko uhne. Na pláži sa objaví modrý čarovný kľúč, presne ako z babičkinho rozprávania. Otvára portál vedúci na skutočný zabudnutý ostrov! Kámošky doň odvážne skočia.
Zrazu sme stroskotané na pláži Nakali… a Raissu niečo oholilo o polovicu vlasov… a Jo stratila topánky… a Raissa má krídla. Je tu s nami aj akýsi obrovský pestrofarebný vták a hovoriaci psiskolak Raww.

Jo a Raisa, © Joel Crawford a Januel P. Mercado
Pocit, že sme ako Alica v krajine zázrakov, nestačí. My sme sem totiž pricestovali už včera a teraz je ráno a nič si z večera nepamätáme. Máme len pár fotiek a nejaké tetovanie. To musela byť ale párty!
Zistí Raissa a Jo, čo sa v chýbajúcom čase vlastne stalo? Akých stretnú priateľov? Dostanú sa domov? Na to si zájdite do kina.

Raisa s Jo a ich ostrovní parťáci, © Joel Crawford a Januel P. Mercado
Filipínska mytológia
Ostrov Nakali pôsobí na českého diváka veľmi exoticky a fantasticky. Toľko rôznych stvorení a rôznych pravidiel… pomyslel som si niekoľkokrát: kde na to scenáristi chodia?
Dodatočne som si vyhľadal, že viac-menej všetky bytosti z filmu pochádzajú z filipínskej kultúry. Alebo presnejšie z tagalskej, čo je veľká etnická menšina na Filipínach. My máme vodníkov a hejkalov a Krakonoša, oni majú obrovské modré vražedné trojoké bábätko, pamäťového démona a lietajúcu upírku Manang, ktorá sa vie pretrhnúť v páse.

Zberateľka spomienok Batiba, © Joel Crawford a Januel P. Mercado
Iný kraj, iný mrav. Fajn! Ani som pri vstupe do kina nečakal, že ma americké filmové štúdio skúsi tak hravo zoznámiť s filipínskym folklórom.
Fráza „Tayo na“ mimochodom znamená vraj niečo ako vrúcnejšie „poďme“.
Klady a zápor
- Nápaditá animácia, prevažne 3D šmrncnutá anime.
- Napriek rýchlemu tempu prehľadný príbeh.
- Veľa humoru, niekedy aj celkom čierneho.
- Skvelý nápad s výpadkom pamäti.
- Primerane strašidelné scény.
- Ponaučenie o spomienkach.
- Dojímavý záver.
- Pekná hudba.
- Prvých desať minút som veľmi nechápal, kde a kedy presne sa dej odohráva. Nie je to až tak podstatná informácia, ale trochu mi to vŕtalo v hlave. Až keď som videl filipínsku vlajku, tak som konečne pochopil, že neviem, čo je to za vlajku, a že tvorcovia možno predpokladajú, že to viem. Ale za tenhle môj previnilý pocit neznalosti môžu oni!

Armáda roztomilých Duwende trpaslíkov, © Joel Crawford a Januel P. Mercado
Záver
Rád by som tu opísal, čo všetko sa mi na filme páčilo, ale to by táto recenzia bola jednak oveľa dlhšia, jednak by vykecala pomerne dôležité časti zápletky, jednak by prezradila aj veľa drobných detailov, ktorých by si možno menej pozorný divák ani nevšimol.
Režiséri Crawford a Mercado sú majstri kompaktného rozprávania a každý čriepok informácií vo filme má jasnú funkciu – buď prináša humor, alebo nejakú bláznivú akciu, alebo čosi oveľa hlbšie, čo bude pochopené neskôr v kontexte.
Paradoxne som presvedčený, že s postavou Jo by som si zrejme ľudsky nesadol. Jej svojrázny prístup k životu a jej určitá pubertiacka bezohľadnosť… no, neviem, nechcel by som byť asi jej kamarát. Ani spolužiak. Ani spolupracovník, alebo sused. Plagát filmu mi naznačuje, že na zabudnutom ostrove bude divoká párty, hustý mejdan, na ktorý by som osobne nechcel ísť. Ale to nevadí!
Príbeh je totiž oveľa citlivejší, vyspelejší a zodpovednejší.
Dávam filmu hodnotenie 91 %.
Nemáte čas zájsť do kina? Nalepte na svoje povinnosti BRB… a choďte do kina.
Tu máte trailer:


