Žiadne mapy, žiadne dáta a občas ani signál

V našich končinách Pardubického kraja máme pomerne dosť husté lesy. Sú krásne, križujú ich množstvo ciest, ale možno práve preto je v nich ešte jednoduchšie stratiť smer. Už si nepamätám, ako presne je to dávno, ale v tom čase som do istej časti lesov chodieval pomerne často. Vždy som zobral psa a šiel sa prejsť. Bolo jedno, či je leto alebo zima. Aj preto som si vtedy myslel, že tamojšie kraje dobre poznám. Na vysvetlenie – som totiž dosť konzervatívny. V tom čase som síce so sebou samozrejme nosil mobil, ale nemal som v ňom offline mapy ani nič podobné. A dáta nemám dodnes. Bol som teda odkázaný na vlastný orientačný zmysel.

Vtedy som vyšiel z môjho obvyklého východiskového bodu. Pes spokojne ovoniaval a pobehoval popri ceste. Príjemne nám to ubiehalo a keď som došiel asi do polovice plánovaného okruhu, odbočil som na cestu popri ohrade. Myslel som si, že viem, kde som, veril som totiž, že idem po ceste, ktorá, hoci hlbšie v lese, kopíruje cestu. Ako som neskôr zistil, išiel som však po ceste, ktorá bola presne kolmo – teda hlbšie do lesa.

Aj preto, že som dôveroval svojej orientácii, rozhodol som sa skúsiť cestu, po ktorej som predtým nikdy nešiel. Vedome som si ju vybral – bola široká, zreteľná, hovoril som si, že po nej dojdem k ceste. Okolo mňa sa vtedy začalo pomaly stmievať, tak som si hovoril, že to stíham akurát. Bohužiaľ, cesta sa ale po chvíli začala zužovať, až nakoniec skončila.

Cesta, ktorá nikam neviedla

Snažil som sa nepanikáriť. Ocitol som sa v tmavnúcom lese, bez orientačných bodov, a hlavne bez cesty pod nohami. Vrátiť sa nemalo zmysel, vedel som, že by som sa ešte viac zamotal, pretože mi došlo, že už keď som tú cestu vybral, musel som byť niekde inde. Zhlboka som teda dýchal a pokračoval krovinami ďalej. V ruke som držal mobil a premýšľal, čo budem robiť, ak nenájdem žiadnu cestu. V daných miestach je totiž veľmi zlý signál. V hlave som si prehrával, ako volám domov (snáď sa dovolám) a prosím rodičov, aby prišli na kraj lesa a trúbili. Že by som sa možno zorientoval. Asi hlúposť, ale v tej chvíli som už naozaj nevedel, čo robiť.

Zimný les je jednoducho iný

Kto chodí v zimnom lese, hoci aj bez snehu ako vtedy ja, zistí, že ten les jednoducho vyzerá inak. Je pustý, vidno miesta, ktoré obyčajne vidieť nie je, cesta sa stráca pod napadaným lístím.

Neviem, ako dlho som šiel, ale zrazu som sa ocitol na menšom kopci, z ktorého som mal aký-taký výhľad. A pod ním som uvidel štrkovú cestu. Potešil som sa. Bola naozaj dobre viditeľná, bolo jasné, že niekam povedie. Lenže na ktorú stranu sa vydať? Doprava alebo doľava? Nakoniec som zabočil doľava – rozhodnutý, že aj keby som mal vyjsť na druhom konci lesa, z tejto cesty už neodbočím. Les okolo mňa stále tmavol, utekal som po nej vtedy ako splašený.

Cesta pod kopcom

A potom som stretol nejakých cyklistov. Takmer so slzami v očiach som sa ich pýtal, kde nájdem dedinu, a ukázalo sa, že idem správne. Ešte poriadnu chvíľu som išiel neznámym lesom, kým som nedošiel k odbočkám, ktoré som poznal. Po nich som už naozaj utekal. Na cestu som vyšiel za takmer úplnej tmy. Všetko dobre dopadlo. Môj príbeh o zablúdení má však ešte pokračovanie.

Mŕtvi nado mnou držali ochrannú ruku

Samozrejme mi to nedalo a s už väčšou rozvahou som študoval nielen na mapách, ale aj v teréne miesta, kadiaľ som išiel. Dodnes síce netuším, ako sa mi podarilo popliesť tie cesty pri ohradách, od tejto chvíle som si dnes ale na takmer 98 % istý, že viem, kde som blúdil. Bol som viac ako 2,5 km hlboko v lese. A zistil som zaujímavú vec. Na mieste, kde som sa objavil na štrkovej ceste pod kopčekom, z ktorého som sa skoro skotúľal, sa nachádza asi o 200 metrov ďalej pomníček. Je to kríž, ktorý upozorňuje na nešťastie, ktoré sa tu stalo v roku 1933. Vtedy tadiaľto išli muž a žena a zasiahol ich blesk. Obaja zomreli.

Kríž v lese

Keď som to zistil, dosť ma zamrazilo. V rámci skúmania okolia som totiž zistil, že keby som sa vtedy večer vydal doprava, do civilizácie by som síce tiež došiel, ale asi oveľa, oveľa neskôr. Respektíve, došiel by som na rázcestie s tromi smermi – a záležalo by, kam by som vtedy išiel. Správne by bola cesta vpravo, ktorá je z týchto troch ale najmenej výrazná, hoci to tak vôbec nevyzerá.

Rázcestie

Takže, dodnes ďakujem Anne Baladovej a Karlovi Poláčkovi, že ma poslali správne doľava. Keď idem okolo ich krížika, vždy sa pri ňom zastavím a „spravím im krížik“.