Moja Uber vibe cesta sa začínala už o 6 hodine ráno, keď sa vedľa mňa v aute rozvalila GlisGlis. Uber potom pokračoval ďalšiu polhodinu, aby nabral Věrulína. A pretože sme mali ešte chvíľku času, vzali sme to do Varov okľukou. Videli sme zámok Bečov nad Teplou a hrad Loket. Asi o trištvrte na desať sme zaparkovali pred hlavnou stanicou. Úprimne som bol trochu nervózny. Prvá, koho som stretol, bola Mari a potom to šlo rýchlo za sebou, Stehlík, Rosťa, –MM– s Majdou… A hľa, Majda nie je snáď po prvý raz na zraze najvyššia, presahujem ju o pár centimetrov. Ha!
Bol som jasne rozoznateľný. Keďže som sa kedysi s niekým v klubovni stavil, že ak prídem na nejaký zraz, tak jedine vzhľadom na svoju prezývku s vavrínom na hlave. A ja svoje slovo držím! A dodržal som aj ďalší sľub – že prinesiem svoje dva meče. Rosťa z toho mala druhé Vianoce, Veľkú noc, narodeniny aj meniny zároveň. Snáď v živote som nevidel šťastnejšieho človeka. Menší z mečov mi bol nejakým zázrakom Rosťou zabavený, zoštátnený a po zvyšok zrazu sa stal jej majetkom. Ničmenej keďže moje meče majú mená (Přemysl a Richard) a aj priezvisko (Navrátil), musela sa ho, hoci dosť nedobrovoľne, na konci zase vzdať.
Potom náš Jedličkov ústav – pardon – zraz Alíka vyrazil ešte po zvyšok bláznov ako Bro alebo Komárek. Pohľad na promenáde potom vyzeral nejako takto… Obrovský plyšový pes, banda bláznov a na záver skoro dvojmetrový týpek s vavrínom na hlave a jedenapolručným mečom pri páse. Musím povedať, že Ouřada – pardon Alík – mal obrovský úspech. Mali sme za fotenie s ním vyberať po päťdesiat korún a možno by z toho bola mooooc pekná suma.
Trochu sa mi pletie, kedy bolo čo, tak ma ospravedlňte, že to možno nebude všetko úplne chronologicky a poporiadku. Vybavujem si moment, keď došlo na jemnú ukážku šermu. Najprv si to odniesol chudák –MM–, keď som ukazoval, čo a ako by som mu bol býval odsekol. Za láskavý krátky súboj potom ďakujem Rostě. Ničmenej nemohli sme si vybrať, nuž, lepšie miesto než pred služobňou Policie ČR.
Potom viem, že bola kolonáda a spoločné fotenie. Chudák Stehlík nebola schopná zvolať nástup, tak som to tu a tam vzal svojím znelým hlasom za ňu. Odvtedy som tak trochu plnil funkciu hlásnej trúby. No, trúba už som, takže mi to šlo dosť samo. Viem, že sme videli Vřídlo, išli sme autobusom a viem, že som s dvojkilovým mečom musel – podľa bolesti v nohách a chrbte – prejsť asi tak milión kilometrov. Ale všetko to stálo za to. Majda sa nechcela fotiť, a to je jediné, čo ma osobne mrzelo.
Čo ma naozaj bavilo, bol fakt, že si každý rozprával s každým. Žiadne rozdiely, žiadne hranice, proste banda pošahancov na výlete. Viem, že sme skončili pri nejakom lanovom centre. Viem, že tam vznikla akási klubovňa naživo, v ktorej sme kecali úplne o všetkom. Niektorí blázni šli liezť. Akosi osobne som túto činnosť odmietal, keďže s mečom pri páse sa lezie celkom blbo. A tak časť z nás zostala ďalej a rozprávala sa. Ak chcete vedieť o čom, tak si to prosím pekne nepamätám, len viem, že to bolo fajn. Tiež nám tam bol dovezený obed. Mali sme veľké šťastie na počasie. Takže sa baštilo, hovorilo, liezlo, mnohokrát aj padalo.
Bohužiaľ čas a vlak rukou nezastavíš, a tak časť musela odplávať smer vlak. Prvé kolo objímania a lúčenia. Druhá časť potom ešte chvíľu kecala a potom vyrazila zmätene späť do mesta. Asi tridsaťkrát (raz) sme v lese zablúdili. Matne si vybavujem čakanie na autobus smer centrum. Potom neviem prečo, ale nákup v Alberte. Druhé kolo lúčenia. Odchod k autu. Tretie kolo lúčenia. Ospravedlňujem sa Stehlíkovi, ktorá dostala jemné medvedie objatie odo mňa. No a môj Uber sa vydal smer Praha, rozviezol Věrulína a Glis… A potom už si matne vybavujem len obrysy postele.
Bol to zaujímavý, dobre prežitý a príjemne vyčerpávajúci deň, za ktorý všetkým organizátorom ďakujem. Kto totiž kedy čo organizoval, vie, že Murphyho zákony platia a skoro vždy sa niečo trochu zašmodrchá. Ale ako hovorím, ja osobne si pamätám len pokec – a ešte matne. A vydesené výrazy vodičov na týpka s bobkovým listom na palici.
